Americká vesmírna agentúra NASA chce Orion využívať na cesty do kozmu. Prvá posádka na Orione poletí až v roku 2021, ale ciele boli stanovené vysoko. Počíta sa s tým, že nová vesmírna loď umožní astronautom pristáť na asteroide a niekedy v 30. rokoch tohto storočia by na nej mohli ľudia poletieť aj na Mars.
Prvou úlohou Orionu však bude dopraviť astronautov na Medzinárodnú vesmírnu stanicu ISS. Po odchode raketoplánov do múzeí dokážu posádku na orbitálnej stanici striedať len ruské Sojuzy. Hoci dve súkromné americké spoločnosti sú takisto schopné dosiahnuť ISS, využívajú sa len na prepravu materiálu.
Naplánované finančné náklady programu Orion sa pohybujú okolo 15 miliárd dolárov, ale bez započítania ceny vývoja a výroby novej nosnej rakety SLS. Celý komplex Multifunkčného pilotovaného dopravného prostriedku (MPCV, Multi-Purpose Crew Vehicle) Orion tvoria tri základné segmenty – modul pre posádku, servisný modul a záchranný systém na prerušenie štartu.
Modul posádky s priemerom viac ako päť metrov a dĺžkou 3,3 metra je produktom americkej firmy Lockheed Martin. Je projektovaný tak, aby v ňom štvorčlenná posádka prežila 21 dní. Pre menej početné osadenstvo môže byť pobyt dlhší. Loď však dokáže pojať až šesť astronautov pri krátkodobých letoch, a ak bude doplnená obytným modulom, bude sa dať využiť aj pri dlhodobých výpravách.
Servisný modul, ktorý je dielom Európskej vesmírnej agentúry (ESA) a nachádza sa pod modulom posádky, zaisťuje životné podmienky na lodi vrátane výroby a uchovávania energie získanej slnečnými panelmi, tepelnej kontroly a zásobovania vodou. Bude tiež skladovať palivo a vlastným pohonom umožňovať manévrovanie Orionu v kozmickom priestore. Pre skúšobný let je vybavený potrebným zariadením len na 55 percent, pretože pôjde o test bez posádky.
Systém LAS na prerušenie letu v prípade ohrozenia, umiestnený nad modulom posádky, má zaisťovať bezpečnosť ľudí. Jeho úlohou je chrániť modul s posádkou pri štarte a stúpaní a v prípade ohrozenia v týchto fázach letu dostať astronautov rýchlo do bezpečnej vzdialenosti od nosnej rakety a zabezpečiť ich pristátie s využitím pohonu a padákov modulu.
Prvým bodom testu je podľa NASA úspešný štart a doprava na obežnú dráhu, najprv 185 až 888 kilometrov nad Zemou. Po prvom z dvoch plánovaných obletov planéty potom loď pomocou pohonu servisného modulu vystúpi až na maximálnu výšku takmer šesťtisíc kilometrov. Na porovnanie, Medzinárodná vesmírna stanica sa pohybuje na nízkej obežnej dráhe vo výške okolo 420 kilometrov.
Test tiež ukáže, ako funguje pristávací systém a následné vyhľadanie a vyzdvihnutie modulu z mora. Rýchlosť Orionu sa pri zostupe atmosférou postupne spomalí až na približne 480 kilometrov za hodinu. Ďalšie zabrzdenie, až na 160 kilometrov za hodinu, zaistia do minúty po svojom otvorení vo výške 6,7 kilometra dva stabilizačné padáky. Po nich sa roztvoria tri vodiace padáky, ktoré dva kilometre nad morom vytiahnu tri masívne padáky, s ktorými loď pristane vo vlnách rýchlosťou menšou ako 27 kilometrov za hodinu.
Orion pri teste vynesie na orbitu z floridského mysu Canaveral ťažká nosná raketa Delta IV firmy United Launch Alliance (ULA). Pre výpravy vesmírnej lodi však NASA vyvíja novú nosnú raketu, nazvanú Space Launch System (SLS), ktorej test s obletom Orionu okolo Mesiaca je zatiaľ plánovaný na koniec roka 2017.