Z obežnej dráhy sa vracal Atlantis, posledný z flotily amerických vesmírnych lietadiel, ktorého misia uzavrela jednu z dôležitých kapitol výprav do kozmu. Popri nesporných úspechoch však bude program raketoplánov už navždy spojený aj s dvoma tragédiami.
Úspešných misií pritom mali na svojom konte raketoplány celý rad. K najslávnejším bezpochyby patrilo vypustenie Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu v roku 1990 a potom oprava tohto trochu „krátkozrakého“ zariadenia, vykonaná na obežnej dráhe o tri roky neskôr. Raketoplány napríklad vyniesli desiatky vojenských i civilných satelitov, na ich palubách sa vykonávali najrôznejšie vedecké experimenty, stroje tiež dovážali zásoby na Medzinárodnú vesmírnu stanicu ISS.
Dvakrát však zasiahla túto pýchu Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) katastrofa a v oboch prípadoch pritom zahynula celá sedemčlenná posádka. Prvýkrát v januári 1986, keď krátko po štarte spôsobilo zlé tesnenie na pomocnej rakete mohutnú explóziu hlavnej nádrže a následne skazu Challengeru. Príčinou nehody, ktorá vo februári 2003 zničila Columbiu, bola pena, ktorá pri štarte odpadla z nádrže a poškodila tepelnú ochranu. Pri návrate potom dovnútra stroja prenikla žeravá plazma.
Obe nehody boli pritom do istej miery spôsobené zložitou konštrukciou celej zostavy okolo stroja, ktorý dostal anglický názov Space Shuttle (teda niečo ako vesmírna kyvadlová doprava). Podľa návrhov z počiatku 70. rokov mal vzniknúť opakovane použiteľný vesmírny nosič, ktorý by zlacnil dopravu na obežnú dráhu. Počas vývoja však museli konštruktéri a NASA urobiť veľa kompromisov. Patrilo k nim napríklad to, že opäť použiteľná bola len časť zostavy, okrem orbitálneho stupňa iba pomocné motory.
„Už po prvých rokovaniach s prezidentským úradom pre riadenie a rozpočet bolo jasné, že nebudeme môcť vyvinúť to, čo sme mali v pláne. Náklady na stroj, ktorý by bol schopný úplne sám lietať do vesmíru a späť, sme odhadli na 15 miliárd dolárov. A povedali nám, že dostaneme päť. Nakoniec sme dostali 6,5 miliardy, ale aj tak sme museli urobiť mnoho kompromisov,“ spomínal na počiatok 70. rokov, keď sa projekt raketoplánu zrodil, vtedajší šéf pilotovaných letov NASA Christopher Kraft.
Prvý stroj nazvaný Columbia odštartoval na premiérovú misiu 12. apríla 1981 a štart kozmického prostriedku, ktorý síce vzlietol ako raketa, ale pristáť mal podobne ako lietadlo, sledovali v deň 20. výročia pamätného letu Jurija Gagarina prostredníctvom televízie milióny ľudí. Na prvý pohľad išlo všetko hladko a po 54 hodinách, 20 minútach a 53 sekundách dosadol raketoplán v poriadku na zem. Trvalo však ešte viac ako rok od premiérového letu, než sa raketoplány dostali do bežnej služby.
Počas prvých piatich rokov sa navyše raketoplán pozrel na obežnú dráhu „iba“ dvadsaťpäťkrát. V porovnaní s bežnými kozmickými loďami je to síce slušné číslo, pôvodným cieľom programu však bolo až päť letov mesačne. Na to by však bolo bývalo potrebné postaviť sedem raketoplánov, tri štartovacie rampy alebo dve obrie servisné budovy – a tiež získať pravidelný prísun záujemcov o vypustenie komerčných satelitov. Už skoro po spustení projektu však bolo jasné, že sa to asi nepodarí.
Počas 30 rokov tak raketoplány odštartovali do vesmíru na 135 misií, z ktorých dve sa skončili katastrofou. Všetky raketoplány – celkom ich bolo postavených päť: Columbia, Challenger, Discovery, Atlantis a Endeavour – počas svojej éry vo vesmíre strávili 1 333 dní. Na obežnú dráhu vyniesli 355 astronautov zo 16 krajín a okolo 180 družíc. Po konci raketoplánov sa Amerika ocitla bez osobnej vesmírnej lode, použiteľnej pre lety do vesmíru. To sa čoskoro zmení. Okrem NASA na takomto plavidle úspešne pracujú aj súkromníci, ako sú spoločnosti SpaceX či Cygnus.