Sonda Juno skúma Jupiter od roku 2016 a vedcom predkladá stále nové zistenia o vnútornej dynamike a štruktúre planéty. Až do tejto misie mali výskumníci len veľmi obmedzené informácie a dáta o tom, čo sa nachádza pod hustými červenými, hnedými, žltými a bielymi oblakmi.
„Družica Juno bola postavená tak, aby dokázala nazrieť pod tieto mračná,“ uviedol profesor planetárnych vied Yohai Kaspi z Weizmannovho vedeckého inštitútu v Izraeli, ktorý vedie výskum gravitačných vlastností Jupitera. „O Jupiteri, plynnej planéte bez pevného povrchu, môžeme získavať informácie len z obežnej dráhy,“ dodal Luciano Iess z Univerzity Sapienza v Ríme. Jupiter je takzvaný plynný obor a z 99 percent je tvorený vodíkom a héliom.
Dáta získané sondou Juno ukazujú, že čím hlbšie pod povrchom, tým je plyn viac ionizovaný až sa mení na horúcu, hustú kvapalinu. Vedci zistili, že prúdy, ktoré tvoria na povrchu pásy, sú hlboké až tritisíc kilometrov a vnútro planéty je tvorené zmesou tekutého vodíka a hélia, ktoré rotuje, akoby išlo o pevné teleso. „Úplný stred môže tvoriť jadro tvorené z vysokostlačených a veľmi horúcich skál a možno vody, no predpokladáme, že nie je pevné, ale kvapalné,“ povedal Tristan Guillot z Univerzity Côte d’Azur vo francúzskom Nice.
Sonda Juno takisto namerala malú, ale aj tak významnú asymetriu v gravitácii Jupitera. Rozdiel je viditeľný medzi severnou a južnou pologuľou. Dôvodom sú práve mohutné prúdy a čím sú masívnejšie, tým majú silnejší gravitačný efekt, informovali vedci v žurnále Nature.
Jupiter je piata planéta v poradí od Slnka, najväčšia a najhmotnejšia planéta našej slnečnej sústavy. Je pomenovaný po rímskom bohovi Jupiterovi a sonda Juno po Jupiterovej manželke. Jupiter má chemické zloženie podobné Slnku a ďalším hviezdam. Líši sa od nich najmä nízkou hmotnosťou, ktorá nestačí na vytvorenie podmienok na termojadrové reakcie prebiehajúce vo všetkých hviezdach hlavnej postupnosti.
Okolo svojej osi sa točí najrýchlejšie zo všetkých planét slnečnej sústavy – otočenie netrvá ani 10 hodín. Planéta má podľa súčasných poznatkov najväčšiu sústavu mesiacov. Zo 67 jeho doteraz objavených družíc sú najznámejšie štyri najväčšie. Sú nazývané tiež Galileove mesiace, pretože prvý písomný záznam o ich pozorovaní urobil Galileo Galilei v roku 1610. Najväčší Galileov mesiac, Ganymedes, je zároveň najväčším mesiacom v slnečnej sústave. Ďalšie známe mesiace sú Európa, ktorá je pokrytá ľadovou kôrou, a Io, ktorý prejavuje mohutnú sopečnú aktivitu. Jupiter je zo Zeme dobre viditeľný aj voľným okom.