Uplynulo už päťdesiat rokov, odvtedy, čo pri havárii so stíhačkou zahynul prvý človek vo vesmíre Jurij Gagarin. Okolnosti jeho smrti Rusi dodnes celkom nevysvetlili, čo je živnou pôdou na konšpirácie. Informácie z posledných rokov však divoké teórie zatláčajú do úzadia. S najväčšou pravdepodobnosťou nešlo o žiadne sprisahanie, pri vyšetrovaní havárie prevládol len obrovský strach z toho, čo postihne všetkých, ktorí boli súčasťou tragického posledného príbehu usmievavej tváre Sovietskeho zväzu.
List na rozlúčku napísal už sedem rokov pred svojou smrťou. Jurij Gagarin ho v roku 1961 vložil do obálky s vedomím, že ho možno o pár hodín doručia jeho manželke. V apríli 1961 sa stal totiž prvým človekom vo vesmíre, keď v kozmickej lodi Vostok 1 obletel Zem a po 108 minútach na nej znova pristál. Nebolo to bez komplikácií, no riskantný let prežil, stal sa hrdinom Sovietskeho zväzu a v zlatých šesťdesiatych aj usmievavým idolom zemegule. Veď aj v piesni Pozdrav astronautovi, ktorú v apríli 1961 nahral Gustav Brom s orchestrom, sa spieva: „Máte prý majore dvacetsedm a svět je mladý podle vás.“
„Jura mal veľa vynikajúcich vlastností: bol družný, oduševnený, zhovorčivý, túžil po poznaní. Nikdy nebol nervózny, nekričal. Ak mal pocit, že nemáte pravdu, pokojne vám to dokazoval. A v neposlednom rade – mal ten neopakovateľný gagarinský úsmev, ktorým pokoril celý svet,“ spomínal na svojho kolegu v staršom rozhovore pre Pravdu v poradí štvrtý sovietsky kozmonaut Pavel Popovič. „Najdôležitejšie asi bolo, že bol prostý ruský chlapec,“ dodal. Kozmonauti a astronauti sa v ére studenej vojny a kozmických pretekov vyberali na oboch stranách železnej opony aj podľa imidžu, ktorý budú o krajine šíriť.
Keď sa rok a pol po Gagarinovej smrti človek prvý raz prešiel po Mesiaci, médiá diskutovali, prečo spravil „veľký krok pre ľudstvo“ práve Neil Armstrong a nie Buzz Aldrin. Obaja boli vhodní na reprezentovanie USA – usmievaví fešáci s hrdinskou povahou. Oficiálne vysvetlenie vtedy znelo, že Armstrong bol prvý, keďže v pristávacom module sedel bližšie k dverám… Neskôr však ostatní americkí astronauti z programu Apollo vyhlásili, že dôvodom bolo najmä to, že si šéfovia NASA mysleli, že Armstrongova povaha lepšie znesie tlak, ktorý ho po návrate na Zem bude čakať. Možno sa poučili práve na Gagarinovi.
Keď totiž prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Chruščov odobril spomedzi tisícky pôvodných uchádzačov o post prvého človeka vo vesmíre práve Gagarina, vybral tvár krajiny. Želal si, aby ľudia vnímali Sovietsky zväz presne ako tohto odvážneho, priateľského a usmievavého mladíka. Tomu sa sláva najskôr pozdávala, no neutíchajúci kolotoč oficialít po celom svete na ňom zanechal stopy. V ére rokenrolu absolvoval rovnako náročné turné ako „Gagarinův bratr“ (v hláške z komédie Pelíšky) Mick Jagger a jeho Rolling Stones. Len s ťarchou zodpovednosti za imidž krajiny navyše.
Rockeri aj Gagarin si so slávou pomáhali podobne – alkoholom. Prvý kozmonaut si ho doprial aj počas pobytu na východe Slovenska v roku 1966. Na jeho návštevu pre Pravdu spomínal Jozef Pitek, ktorý ho mal počas jeho jedinej návštevy u nás na starosti. „Mal som v prísnej diskrétnosti zabezpečiť vysokému hosťovi všetko, po čom srdce muža túži, vrátane šikovnej spoločníčky. Gagarin však o ňu neprejavil väčší záujem, radšej ochutnával slovenské špeciality vrátane tekutých.“ To už bol v ZSSR pri moci Leonid Brežnev, s ktorým si Gagarin nerozumel. Legenda vraví, že mu raz do tváre chrstol šampanské…
Alkohol aj mimozemšťania
Priam božská sláva, problémy s alkoholom i nezhody s Brežnevom. Tento kokteil opíjal predstavivosť ľudí v dňoch, týždňoch i rokoch po nešťastnom testovacom lete. Keď svet obletela správa, že Gagarin zomrel, bol to šok. Keď na túto správu nenadviazali vierohodné informácie z vyšetrovania, svet začal konšpirovať. A hoci poslední pamätníci udalostí už dlhé roky vyhlasujú, že žiadne nové okolnosti sa ani v prípade odtajnenia posledných prísne tajných dokumentov neobjavia, ďalšie verzie neprestávajú pribúdať. A tak ani po polstoročí nie je za Gagarinovým príbehom definitívna bodka.
Pokrok nastal aspoň v tom, že čas postupne vylúčil alebo aspoň oslabil divoké teórie. Tá najšialenejšia sa týkala únosu Gagarina mimozemšťanmi, či jeho „nanebovzatia“, no tým súdny človek nemohol veriť. Gagarinovi kolegovia či bývalí pracovníci zo sovietskeho raketového programu vždy rázne popreli aj teórie o odstránení nepohodlného Gagarina na príkaz Brežneva. Podľa pamätníkov ich vzťah nebol priateľský, no Gagarin nikdy nebol rebel, ktorého by sa sovietske zriadenie muselo zbaviť. Tejto teórii však pomáhalo, že to bol práve Brežnev, ktorý dal správu o kozmonautovej smrti utajiť.
Medzi ruským ľudom sa hovorilo aj o tom, že Gagarin nemusel v tragický deň sadnúť do stíhačky celkom triezvy. Keď pri príležitosti päťdesiateho výročia Gagarinovho letu do vesmíru robili reportéri agentúry AFP anketu v moskovskom Múzeu kozmonautiky o tom, čo si ľudia myslia o jeho smrti, aj po desaťročiach počuli stále aj verziu s vodkou. „Moji rodičia boli vždy presvedčení, že Gagrin zomrel, lebo letel opitý,“ povedal im vtedy Alexander Volodko, policajt zo sibírskeho Novokuznecka. Stepan Mikojan z vládnej komisie zriadenej v roku 1968 na vyšetrenie príčin havárie však tvrdí, že to je takisto lož.
Čo sa teda stalo vo vzduchu 27. marca 1968? Ešte o 10.18 ráno sa na leteckej základni neďaleko Moskvy pripravovali na rutinné testovacie lety stíhačiek MiG-15 tak Jurij Gagarin, ako aj ďalší kozmonaut Vladimir Aksionov. „Prešli sme rovnakou prehliadkou, spolu sme tiež počúvali predpoveď počasia, môj let mal nasledovať hodinu po jeho,“ spomínal neskôr Aksionov. O štvrť hodiny neskôr však už základňa nevedela nadviazať spojenie s Gagarinom ani jeho technikom Vladimirom Serioginom. O 14.50 sa ozvala prieskumná helikoptéra, že vo vzdialenosti 65 kilometrov od základne našla trosky migu.
Vyšetrovacia komisia už v lete 1968 prišla s hypotézou, že sa stíhačka zrazila s meteorologickou sondou. Následne sa dostala do vývrtky. Keďže jej chýbala potrebná výška, nárazu sa už nedalo vyhnúť. „Je to však iba predpokladaná príčina, jasný dôkaz nie je a nikdy ani nebude. Pretože nijaké nové skutočnosti sa už o prípade nedajú získať, všetky sa zozbierali vtedy,“ dodal v roku 2008 Mikojan. V roku 2011 to isté pre Pravdu skonštatoval aj 99-ročný Boris Čertok, pravá ruka legendárneho raketového konštruktéra Sergeja Koroľova. "Viac ako sa vie dnes, sa už svet nedozvie,” povedal pár mesiacov pred svojou smrťou.
Všetci sa veľmi báli
Pred piatimi rokmi sa predsa objavila ďalšia teória, za ktorou stál bývalý kozmonaut Alexej Leonov, prvý človek, ktorý vstúpil do otvoreného vesmíru. V roku 1968 bol svedkom udalosti (keďže sa v čase havárie nachádzal v blízkosti) a o 45 rokov neskôr sa rozhodol prehovoriť. Osudného dňa vraj počul dve veľké rany v rozpätí asi dvoch sekúnd. Predpokladá, že do dráhy letu Gagarinovho migu vletel iný pilot na stíhačke Su-15. Prvý výbuch vznikol sonickým treskom pri prekonaní rýchlosti zvuku Su-15, druhý bol náraz migu na zem. Špirálu migu s rýchlym koncom mala spôsobiť tlaková vlna stíhačky a nie sonda.
Leonov sa v rozhovore pre Russia Today v roku 2013 opieral aj o originálnu vyšetrovaciu správu, v ktorej bolo však pôvodne zle uvedené, že rozptyl medzi dvomi výbuchmi bol 15 až 20 sekúnd, kým v skutočnosti to boli maximálne dve sekundy. Velenie letov skutočne registrovalo, že v ten deň majú prebiehať aj testovacie lety stíhačky Su-15, tie mali však prebiehať v letovej výške 10-tisíc metrov a vyššie a nie vo výške okolo 500 metrov, kde takmer došlo k vzájomnej kolízii. „Išlo teda o porušenie pravidiel letovej prevádzky,“ uzatvoril svoju teóriu Leonov.
Dodal, že vyšetrovanie išlo do stratena aj preto, aby sa uchránil osud pilota Su-15. Jeho meno Leonov odmietol zverejniť. K podobným záverom prišiel aj publicista a filmár Jamie Doran, autor knihy Hviezdny muž: Pravda o legende Jurija Gagarina. „Môj výskum ma doviedol k tomu, že ľudia sa v tej dobe skrátka strašne báli, že by aj oni mohli byť obvinení za smrť Gagarina. Preto sa do vyšetrovacej správy dostala aj hromada nezmyslov. Leonov napríklad spomínal, že v správe našiel po rokoch celú pasáž podpísanú svojím menom – s veľmi nevydareným falošným podpisom.“
Strach mohol mať pilot Su-15, ale aj aktéri, ktorí sa nachádzali v čase havárie na mieste okolo základne. Obavy mohlo mať však aj vyššie vojenské velenie, a to hneď z dvoch príčin. Smerom dovnútra mohlo byť aj ono vzaté na pranier za smrť národného hrdinu a stať sa terčom intríg vo vojenských kruhoch. V atmosfére studenej vojny mohol zase potvrdený chaos v letovej prevádzke privodiť škody prestíži ZSSR. Veď hlúpou chybou poslali na smrť svetoznámeho hrdinu Sovietskeho zväzu. "Podľa mňa však určite nešlo o vraždu, konšpiračné teórie sú fantáziou. Všetci sa len veľmi báli,” uzavrel Doran.
Gagarina pochovali 30. marca na Červenom námestí v Moskve, vyšetrovanie uzavreli v auguste 1968, no celá správa dodnes nie je zverejnená. A ďalší Gagarinov osud? Načrtol ho opäť Leonov, v jednej svojej anekdote. Po návrate na Zem sa vraj Chruščov Gagarina na slávnostnej recepcii opýtal, či tam hore videl Boha. „Áno,“ znela odpoveď. Chruščov sa zamračil a poprosil Gagarina, aby to nešíril. O chvíľu sa za kozmonautom zastavil aj patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi a položil mu rovnakú otázku. Gagarin tentoraz nesúhlasne pokrútil hlavou. Patriarcha sklamane odvetil – ale nikomu to nevravte. <PE>