Nebol alergický na Mesiac. Vedci NASA už vedia, že kúsky mesačného prachu – najmä tie najmenšie a najostrejšie – predstavujú nebezpečenstvo pre zdravie astronautov. Nedávna štúdia uverejnená v časopise GeoHealth presne ukazuje, ako nebezpečný môže byť tento prach na bunkovej úrovni – a výsledky sú rovnako zlovestné ako odvrátená strana Mesiaca. Pri niekoľkých laboratórnych testoch sa ukázalo, že jediná lyžička repliky mesačného prachu dokáže zabiť až 90 percent pľúcnych a mozgových buniek, ktoré mu boli vystavené. Prach na Mesiaci sa správa trochu inak ako prach na Zemi. Predovšetkým je ostrejší. Pretože na Mesiaci nie je žiadny vietor, prach tam neeroduje.
Namiesto toho prachové zrnká, ktoré väčšinou pochádzajú z dopadu mikrometeoritov, zostávajú ostré a hrubé a môžu sa zarezávať do pľúcnych buniek astronautov, ak sú vdýchnuté príliš hlboko.
Navyše mesačný prach sa môže vznášať. Bez atmosféry, ktorá by Mesiac chránila pred neustálym bombardovaním slnečným vetrom a ním prinášanými nabitými časticami, môže byť lunárna pôda elektrostaticky nabitá podobne ako staticky priľnutá látka. „Tento náboj môže byť taký silný, že čiastočky pôdy sa vlastne vznášajú nad povrchom,“ uvádzajú autori štúdie. Čiastočky preto ľahko môžu priľnúť v záhyboch ku skafandru a astronauti ich so sebou prinesú do obytných priestorov. Keď sa potom uvoľnia, môžu brániť v činnosti citlivých zariadení, zaseknúť zipsy, ničiť oblečenie a ako to na sebe pocítil Schmitt, spôsobiť problémy ľudskému telu, ak sa náhodne dostanú do astronautovho organizmu.
Vedecký tím z newyorskej Stony Brook University vo svojom výskume chcel zistiť, ako naozaj nebezpečné môže byť mať pľúca plné mesačného prachu. Pretože dostať na Zem skutočnú mesačnú pôdu je ťažké, vedci použili päť náhradných zložiek obsiahnutých v prachu nájdenom na rôznych miestach mesačného terénu. Išlo o sopečný popol z Arizony, prach z lávy v Colorade a sklovitý, v laboratóriu vytvorený jemný prášok navrhnutý americkým geologickým ústavom pre takéto skúmanie mesačnej pôdy.
Tím vyhodnotil účinky mesačného prachu na ľudské orgány tým, že vo svojom laboratóriu zmiešal vzorky pôdy priamo s bunkami ľudských pľúc a s mozgovými bunkami myší. Každú pôdnu vzorku vedci rozdelili do troch rôznych stupňov zrnitosti, z ktorých najjemnejší mal len niekoľko mikrometrov (menší ako šírka vlasu) a človek ho môže ľahko vdýchnuť až do pľúc. Keď tím bunky preveril o 24 hodín neskôr, zistil, že každý typ pôdy spôsobil určitý stupeň zániku mozgových a pľúcnych buniek. Najviac smrtiace účinky mali najjemnejšie vzorky, ktoré zabili 90 percent buniek, ktoré mu boli vystavené. Bunky, ktoré neboli priamo zničené, niesli známky poškodenia DNA, ktoré by mohli viesť k rakovine alebo k neurodegeneratívnym ochoreniam, ak by neboli opravené. „Pre budúcich výskumníkov bude nevyhnutné, aby sa vyhli vdýchnutiu mesačného prachu,“ napísali autori štúdie.
To, že by sa ľudia vystavili tomuto nebezpečenstvu pri skúmaní Mesiaca v najbližších desaťročiach, je však pravdepodobné. Našťastie NASA berie tento problém už dlho vážne a vyvíja niekoľko metód obmedzujúcich prach. Jednou zo sľubných stratégií je pokrývať citlivý povrch elektrodynamickým antiprachovým štítom. V podstate ide o elektricky nabité panely s tenkými vodičmi, ktorými prechádza prúd a odpudzuje tak prach. Prvé laboratórne testy ukázali, že tieto štíty fungujú dobre, a niektoré vzorky panelov sú teraz testované na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Či možno tieto panely zabudovať do skafandrov, sa ešte len ukáže.