Ide o projekt v rámci programu prípravy ochrany Zeme pred možnou zrážkou s vesmírnym telesom, ktoré by mohlo prípadne ohroziť život aj na celej planéte.
Binárny systém s označením 65803 tvorí väčšie teleso Didymos A s priemerom približne 800 metrov, okolo ktorého obieha mesiačik Didymos B, veľký asi 150 metrov. Dvojica bola objavená v apríli 1996 a vedci sa v záujme realizácie pripravovaného projektu DART o nej snažia dozvedieť čo najviac od roku 2015.
DART (Double Asteroid Rredirection Test) by mal byť prvou misiou s predvedením jednej z techník obrany našej planéty – zmeny pohybu planétky kinetickým nárazom. Ide o zasiahnutie Didymos B kozmickým aparátom s cieľom ovplyvniť jeho let, hoci nepatrne.
Dvojplanétka Didymos pre Zem nepredstavuje žiadnu hrozbu a je ideálnym cieľom pre takú skúšku, pretože podľa NASA je ľahšie merať v binárnom systéme zmeny v obežnej dráhe menšej planétky okolo väčšej, než sledovať zmeny v letovej dráhe jednej planétky okolo Slnka.
S vypustením sondy DART sa počíta v lete 2021 a jej dopad predpokladanou rýchlosťou približne šesť kilometrov za sekundu je plánovaný na september nasledujúceho roku, kedy by Didymos mal byť „len“ 11 miliónov kilometrov ďaleko od našej planéty. Táto vzdialenosť bude umožňovať sledovanie pomocou prístrojov zo Zeme.
Modrej planéte dopad nejakej planétky teraz bezprostredne nehrozí, avšak podľa odborníkov sa také nebezpečenstvo do budúcnosti vylúčiť nedá. Vedci preto venujú príprave ochrany pred takou katastrofou veľkú pozornosť a rozpracovávajú rôzne scenáre, ako by ju bolo možné odvrátiť.
Vesmírne agentúry podľa serveru space.com v takom prípade počítajú s nutnosťou spojiť misie dvoch rôznych typov. Prvá by mala byť prieskumná, vďaka ktorej by experti získali údaje potrebné na čo najpresnejšie zhodnotenie situácie. Druhou fázou by mali byť projekty na odvrátenie katastrofy, ak sa potvrdí, že takáto akcia je nevyhnutná.
Podstatou takejto planetárnej obrany je snaha ovplyvniť dráhu letu hroziacej planétky. Predovšetkým ide o urýchlenie alebo zbrzdenie rýchlosti telesa, ktoré by tak do predpokladaného bodu zrážky dorazilo skôr alebo neskôr ako Zem. V závislosti na dostatku času by k tomu stačilo aj relatívne nepatrné ovplyvnenie letu. Zle pripravený zásah, ktorý by spôsobil rozpad telesa, by ale mohol znamenať nepredvídateľné riziko.
Popri náraze jedného či viacerých aparátov na planétku by k ovplyvneniu jej letu mohli poslúžiť jadrové explózie, vykonané podľa potreby v rôznej vzdialenosti od povrchu. V podstate by išlo o snahu zmeniť hmotnosť telesa a tým aj dráhu či rýchlosť letu.
K takémuto účinku by podľa niektorých expertov mohol slúžiť aj kozmický aparát, ktorý by krúžil okolo planétky a pôsobil na ňu gravitačným ťahom. Hovorí sa aj o takzvanej stratégii laserových včiel, spočívajúcej vo vyslaní roja menších prístrojov k potencionálne nebezpečnej planétke. Všetky tieto sondy by potom sústredili svoje laserové lúče na jeden bod na povrchu, čím by došlo k vyparovaniu materiálu a explózii, ktorá by mohla poslúžiť ako akýsi tryskový pohon, ktorý by teleso odklonil na inú dráhu.