Úrad NASA už v roku 1978 vďaka svojej sonde Pioneer – Venus 1 odhalil, že Venuša mala kedysi na svojom povrchu plytký oceán.
Aby vedci z newyorského Goddardovho inštitútu pre kozmický výskum spadajúceho pod NASA zistili, či na onej planéte niekedy bolo stabilné podnebie, ktoré dokáže podporovať tečúcu vodu, vytvorili sériu päťminútových simulácií s rôznou mierou množstvo vody.
Podľa všetkých piatich scenárov sa na Venuši udržovala stála teplota medzi 20 a 50 stupňami Celzia počas zhruba troch miliárd rokov. To podľa NASA znamená, že bola schopná držať tečúcu vodu. A tým pádom asi umožniť aj vznik života.
Vedci sa domnievajú, že zhruba pred 700 miliónmi rokmi opätovne došlo k masívnej akcii, ktorá doslova „odzátkovala“ vypúšťanie oxidu uhličitého. Atmosféra Venuše tak začala byť príliš horúca a hustá na to, aby tam život mohol fungovať.
Príčina tejto udalosti vedúca k extrémnemu nárastu teploty zatiaľ nie je presne známa, ale odborníci podľa agentúry Reuters uvádzajú, že môže súvisieť so sopečnou činnosťou.
Magma a roztavené horniny prúdiace na povrch mohli vtedy uvoľniť veľké množstvo CO2 do atmosféry. Ak by však magma pred vytrysknutím na povrch stuhla, mohla vytvoriť bariéru, ktorá by zabránila tomu, aby bol plyn znovu absorbovaný.
Hoci je potrebné ďalšie bádanie a viac kozmických misií pre lepšie pochopenie histórie a vývoja Venuše, tieto zistenia môžu pomôcť aj so skúmaním exoplanét (planét mimo slnečnej sústavy) v takzvanej „Venušinej zóne“. A teda lepšie určiť, či môžu v skutočnosti napríklad aj stále hostiť kvapalnú vodu a – z nášho pohľadu – mierne podnebie.
Venušinou zónou je mienená teoretická orbitálna zóna vo vesmíre okolo nejakej hviezdy, v ktorej planéta veľkosti Zeme bude mať takzvaný pádivý skleníkový efekt – podobný tomu, ktorý bol nájdený práve na Venuši. Venušina zóna teda označuje oblasť okolo hviezd, kde sa nachádzajú planéty s extrémnym skleníkovým efektom vyzerajúce ako „naša“ Venuša.
Vnútornú hranicu zóny určuje miesto, kde už je žiarenie príliš intenzívne, takže atmosféru planéty úplne odstráni. Vonkajší okraj je tam, kde už žiarenie naopak nie je dostatočné na „napájanie“ onoho silného skleníkového efektu.