Aktuálne vedecké správy hovoria, že Voyager 2 detekoval horúcu ohnivú plazmatickú stenu v tzv. heliopauze (hranici sústavy), kde sa stretávajú slnečné vetry mieriace od Slnka s kozmickými lúčmi. Túto bariéru prístroj prekonal a letí ďalej.
Predtým si vedci mysleli, že sila slnečného vetra postupne slabne so vzdialenosťou od našej hviezdy. Voyager 2 však už ukázal, že heliosféra končí výrazným predelom, na ktorom sa nabité častice, prúdiace nadzvukovou rýchlosťou zo Slnka, stretávajú s chladnejším medzihviezdnym „vetrom“ vanúcim zo supernov, ktoré zanikli pred mnohými miliónmi rokov.
Heliosféra je obal častíc obklopujúci Slnko. Heliosféra končí tam, kde sa vyrovnáva tlak solárneho vetra s tlakom okolitých hviezd. Jej plášť je priestor, v ktorom pôsobí magnetické pole Slnka a kde sa slnečný vietor pohybuje nadzvukovou rýchlosťou. Okraj helioplášťa sa nazýva práve heliopauzou – za touto hranicou slnečný vietor spomaľuje pod hranicu rýchlosti zvuku. Magnetické pole Slnka tam už ďalej nepôsobí, teda možno heliopauzu označiť ako hranicu slnečnej sústavy.
Na okraji slnečnej sústavy teda podľa agentúry Reuters doslova zúri boj medzi slnečným vetrom a medzihviezdnymi lúčmi. Táto bariéra chráni našu sústavu okrem iného tým, že kozmické lúče oslabuje.
Podľa amerického vesmírneho úradu NASA nemohol Voyager 1 stenu odhaliť kvôli nefunkčným senzorom. Avšak akonáhle Voyager 2 prekrížil heliopauzu, zaznamenal diery v ochrannom plášti a podľa webu Lice Science nameral dvakrát tak vysoké teploty, ako odhadovali modely – cez 30 000 °C.
Magazín National Geographic však upozorňuje, že išlo skôr len o prchavejšie oblasti s plazmou, teda v okolí sondy boli priemerne takmer stále teploty extrémne chladné.
Spravodajská stanica BBC dodáva, že solárna energia nabíja častice do ionizovaného plazmatického stavu a vymršťuje ich von, aby vytvárali slnečné vetry a onú heliopauzu.