Prevádzku aparátu zrejme prerušilo automatické spustenie ochranného softvéru. Na svojom webe o tom informovalo Laboratórium prúdového pohonu (JPL) NASA, ktoré riadi misiu sond Voyager 1 a Voyager 2, vzďaľujúcich sa od Slnečnej sústavy.
Obe sondy vyslali Spojené štáty do hlbokého vesmíru v roku 1977, každú iným smerom. Najprv 20. augusta Voyager 2 a potom 5. septembra Voyager 1. Druhý vypustený aparát sa pohybuje vyššou rýchlosťou, a preto je teraz ďalej od Zeme ako jeho „dvojča“ a do medzihviezdneho priestoru sa dostal o niekoľko rokov skôr.
Podľa informácie JPL sa vo Voyageri 2 spustil jeden z autonómnych protokolov pre ochranu pri výskyte nejakého problému. Voyager 1 a 2 majú naprogramovaných viac bezpečnostných postupov, ktoré im umožňujú urobiť automaticky kroky k vlastnej ochrane, ak nastanú okolnosti, ktoré môžu viesť k poškodeniu.
Experti Laboratórií prúdových pohonov v Pasadene podľa NASA s Voyagerom 2 stále komunikujú a dostávajú od neho telemetrické údaje. Ich analýza tiež ukázala, že nevysvetlené oneskorenia v realizácii manévrovacích príkazov nechtiac spôsobilo súčasnú činnosť dvoch energeticky relatívne náročných systémov. To spôsobilo, že sonda prekročila hranicu dostupnej energie.
Ochranný softvér je navrhnutý na automatické zvládnutie takýchto udalostí a zrejme vypol vedecké zariadenia Voyageru 2, aby sa deficit energie zrovnal. Inžinierom JPL sa podarilo vypnúť jeden z energeticky náročných systémov sondy a potom vedecké zariadenia znova zapnúť, ale zatiaľ ešte od kozmického aparátu žiadne dáta nedostali. Preverujú preto stav ostatných častí sondy a snažia sa obnoviť bežnú prevádzku.
Voyager 2 je teraz podľa NASA približne 18,5 miliardy kilometrov ďaleko od Zeme. Pri komunikácii rýchlosťou svetla sa signál k sonde dostane zhruba za 17 hodín a rovnako dlho trvá, než sa vráti odpoveď. Vedci tak musia čakať okolo 34 hodín, než zistia, či ich povely mali na sonde želaný účinok.
Obe sondy Voyager sa síce už nachádzajú v medzihviezdnom priestore, ale Slnečnú sústavu ešte dlho neopustia, upozornila NASA. Podľa vedcov sa totiž hranica nášho solárneho systému nachádza za vonkajším okrajom Oortovho oblaku, ktorý tvorí množstvo malých objektov, ktoré sú stále pod vplyvom gravitácie Slnka.
Šírka Oortovho oblaku nie je presne známa, ale odhaduje sa, že začína zhruba vo vzdialenosti okolo 1000 astronomických jednotiek (AU), teda takmer 150 miliárd kilometrov od Slnka a dosahuje až do 100 000 AU. Jedna astronomická jednotka je vzdialenosť Zeme k Slnku. Voyageru 2 tak teoreticky zrejme potrvá ešte 300 rokov, než sa dostane na vnútorný okraj Oortovho oblaku, a ďalších 30 000 rokov, než z Oortovho oblaku vyletí, uviedla NASA.