Program bol úspešný a priniesol mnoho poznatkov. Celkom bolo do vesmíru vyslaných 16 sond Venera. Pred 50 rokmi, 22. júla 1972, na Venuši mäkko pristál pristávací modul Venera 8. Sonda sa úspešne dostala k planéte a na jej povrch vysadila pristávacie puzdro s vedeckými prístrojmi. Na meranie úrovne osvetlenia na povrchu Venuše bol pristávací modul vybavený fotometrom IOV-72. Modul pristál na osvetlenej strane planéty.
Sonda vážila približne tonu, do vesmíru ju vyniesla raketa Molnija-M. Skladala sa z obslužného modulu a guľového atmosférického puzdra. Sonda bola optimalizovaná pre atmosférické merania. Obslužný modul vstupoval do atmosféry zároveň s atmosférickým puzdrom a zhorel. Puzdro vysielalo dáta priamo na Zem.
Čítajte aj Webbov teleskop je po strete s mikrometeoridmi zrejme vážnejšie poškodený
Sondu skonštruovali v strojárskych závodoch S. А. Lavočkina. V jej konštrukcii boli zohľadnené údaje, ktoré získala predchádzajúca sonda Venera 7. Proti predchádzajúcej misii bol zdokonalený anténny systém pristávacieho puzdra. Hlavná špirálová anténa bola použitá iba pri pristávaní. Po dosadnutí na povrch bola vysunutá prídavná vysielacia anténa.
Program Venera sprevádzali problémy. Neúspechom skončil prvý let k Venuši, na ktorý sa začiatkom februára 1961 vydala sonda označovaná ako Venera 1VA. Kvôli poruche na poslednom stupni nosnej rakety zhorela po niekoľkých dňoch v zemskej atmosfére. Jej nástupkyňu s označením Venera 1, ktorá odštartovala z kazašského Bajkonuru o niekoľko dní neskôr, sa zasiahnuť Venušu kvôli technickej chybe síce nepodarilo, aj tak si ale vyslúžila čestné miesto v dejinách dobývania kozmu. Bola totiž prvou sondou, ktorá preletela v bezprostrednej blízkosti Venuše.
Čítajte aj V ľadovci na vrchu Marmolada sa dva týždne po nešťastí objavila ďalšia puklina
Počas nasledujúcich štyroch rokov Sovietsky zväz vypustil k planéte hneď niekoľko sond, ktorých misie však sprevádzal neúspech. Výnimkou bola Venera 3, ktorá odštartovala z Bajkonuru v novembri 1965 s pomocou nosnej rakety Molnija-M. Planétu zasiahla s odchýlkou od plánu 450 kilometrov. Pri záverečnom približovaní k planéte zistili na palube sondy vysoké teploty a posledné plánované rádiové spojenie zlyhalo.
Väčšie šťastie mali Venery vyslané v rokoch 1967 až 1969. Trom z nich sa podarilo vstúpiť do atmosféry Venuše a vykonať v nej fyzikálne meranie. Skutočným triumfom však bola misia Venery 7, ktorá v decembri 1970 bez ujmy dosadla na povrch planéty. Odvysielané dáta preukázali, že na Venuši je teplota okolo 470 stupňov Celzia a atmosférický tlak je zhruba 90-krát vyšší ako na Zemi. Tieto extrémne hodnoty potvrdila aj už spomínaná Venera 8, ktorá navyše zistila, že povrch planéty svojou štruktúrou pripomína rozdrobenú žulu. Na prvé obrázky si však ľudstvo muselo počkať do októbra 1975, kedy Venera 9 vyhotovila sériu čiernobielych snímok.
Čítajte aj Roskosmos ohlásil spoluprácu s NASA pri letoch vesmírnych lodí
Do konca programu Venera v roku 1983 zamierilo k Venuši ešte sedem sovietskych sond. Tie rozšírili poznatky o zložení povrchu Venuše, priniesli farebné snímky krajiny Venuše a svojimi radarmi zmapovali severnú hemisféru planéty. Na činnosť Vener nadviazal program Vega, do ktorého boli zapojení aj československí vedci.
Venuša, pomenovaná po rímskej bohyni lásky a krásy, sa rozmerom a hmotnosťou zo všetkých planét najviac blíži Zemi a je tiež jej najbližším planetárnym susedom (Venuša je bližšie k Slnku). Venuša, ktorej priemer je cez 12 000 kilometrov, je pozorovateľná voľným okom a váži 0,815 hmotnosti Zeme. Od Slnka, ktoré obehne za 225 dní, je vzdialená zhruba 108,2 milióna kilometrov. Atmosféra Venuše je tvorená prevažne oxidom uhličitým.