NASA od 80. rokov počas výstupov do vesmíru zachytáva a skladuje moč používa jednorazovú plienku označovanú ako „maximálne absorbčný odev“ (MAG). Výstupy do vesmíru však môžu trvať až osem hodín, MAG preto môže spôsobovať nielen nepohodie, ale aj podráždenie kože či rôzne infekcie. MAG tiež znemožňuje recykláciu moču na vodu, astronauti preto musia so sebou niesť približne litrové vrecko na pitie.
16. júla 1969 odštartovala z amerického Mysu Canaveral na palube rakety Saturn V trojčlenná posádka misie Apollo 11. Trvalo 102 hodín, 45 minút a 42 sekúnd, kým lunárny modul Eagle 20. júla 1969 pristál na povrchu Mesiaca.
Riešením by mohlo byť zariadenie, ktoré vedci popísali v štúdii zverejnenej 12. júla vo vedeckom žurnále Frontiers in Space Technology. Ide o ľahký systém na zachytávanie a filtrovanie moču schopný prefiltrovať približne pol litra tekutiny za päť minút. Jeho súčasťou je spodná bielizeň z flexibilného kompresného materiálu vystlaná antibakteriálnou látkou. Moč zachytáva silikónový kalíšok pod genitáliami nositeľa vybavený snímačom vlhkosti. Snímač po detegovaní moču tekutinu odsaje do filtra na chrbte astronauta, kde sa opäť stane pitnou vodou, ktorá sa zhromaždí vo vrecku na pitie v skafandri astronauta. Filter na chrbte má rozmery približne 38 × 23 centimetrov a váži osem kilogramov.
V súčasnosti prebieha úvodné testovanie zariadenia. Bude musieť zvládnuť testy v podmienkach pripomínajúcich vesmír, napríklad v mikrogravitácii. Skúšky vo vesmíre však prídu na rad až po úspešnom absolvovaní testov na zemi. Ak uspeje, môže pomôcť vyriešiť pomerne naliehavý problém, tvrdia jeho tvorcovia. NASA totiž chce do konca tohto desaťročia postaviť na Mesiaci trvalo obývanú základňu a toto zariadenie jej v tom môže pomôcť.
Čo najrýchlejším odvedením moču od tela možno zmierniť zdravotné problémy trápiace astronautov. Systém im navyše dokáže zaistiť väčší prísun vody, uvádza hlavná autorka štúdie a výskumníčka Sofia Etlinová z medicínskej školy Weill Cornell Medicine. Dodala však, že na zaistenie maximálnej priliehavosti a pohodlnosti bude potrebný ďalší výskum za účasti ľudí.
Vysielanie technológií do vesmíru je vždy časovo náročný proces. Je potrebné zvažovať obmedzený priestor a množstvo energie dostupné z batérií. Zlepšenie zdravotného stavu astronautov, zvýšenie ich výkonnosti a zaistenie dostatku pitnej vody aj v krízových situáciách však môže byť dobrým kompromisom, uvádzajú autori štúdie.