V tmavom zákutí našej galaxie sa ukrýval nečakaný poklad v podobe masívneho molekulárneho oblaku nazvaného Eos, ktorý vedcom doslova svietil „v tme.“ Tento novoobjavený oblak, pozostávajúci prevažne z molekulárneho vodíka, je nielen jedným z najväčších objektov na nočnej oblohe, ale aj najbližším svojho druhu k našej slnečnej sústave – vzdialený len 300 svetelných rokov.
Tajomstvo ukryté v tme
Oblak Eos, pomenovaný po gréckej bohyni úsvitu, je gigantická štruktúra, ktorá by na nočnej oblohe pokryla plochu asi 40 Mesiacov. Zároveň je zhruba 3400-krát ťažší než Slnko. Ak by bol viditeľný voľným okom, dominoval by našej nočnej oblohe. Avšak nie je tomu tak kvôli jeho zloženiu. Jeho hlavnou zložkou je molekulárny vodík – základná stavebná látka hviezd, planét a napokon aj života. Molekulárne oblaky, ako je tento, sú kľúčovým prvkom v procese vzniku nových hviezdnych sústav.
Prečo si ho doteraz vedci nevšimli?
Bežne astronómovia nachádzajú molekulárne oblaky prostredníctvom rádiových a infračervených pozorovaní, kde sledujú stopy oxidu uhoľnatého. Tento oblak je však takéto parametre nemá, pretože obsahuje len veľmi málo oxidu uhoľnatého. Unikol preto štandardným pozorovacím metódam. Prelom nastal vďaka tímu vedcov z Rutgersovej univerzity, ktorí využili dáta z kórejského satelitu STSAT-1 a jeho spektrografu. Ten zachytáva žiarenie vo vzdialenej ultrafialovej oblasti spektra. Práve tam vedci zachytili slabé fluorescenčné žiarenie molekulárneho vodíka. Podľa Blakesleyho Burkharta z výskumného tímu „tento oblak doslova žiaril v tme.“
Samotný oblak sa nachádza na okraji tzv. Lokálnej bubliny – obrovskej dutiny naplnenej riedkym plynom, ktorá vznikla pred 10 až 20 miliónmi rokov v dôsledku výbuchu supernovy. Zaujímavosťou je, že slnečná sústava sa práve cez túto bublinu pohybuje už približne päť miliónov rokov.
Objav Eosu má obrovský význam pre štúdium vzniku hviezdnych sústav. Keďže sa nachádza relatívne blízko, vedcom umožní priamo sledovať, ako sa molekulárne oblaky formujú a rozpadajú. Tento proces je kľúčový pre pochopenie, ako galaxie premieňajú medzihviezdny plyn a prach na hviezdy a planéty.
Napriek svojej veľkosti nebude mať Eos večné trvanie. Vedci odhadujú, že v priebehu 5,7 milióna rokov sa postupne rozptýli vplyvom ultrafialového žiarenia okolitých hviezd. Bez zásahu, napríklad v podobe kolízie s iným oblakom, sa v ňom nové hviezdy pravdepodobne nezrodia.
Nová éra výskumu medzihviezdneho priestoru
Objav Eosu otvára dvere k novej ére skúmania molekulárneho vesmíru. Technika detekcie fluorescencie molekulárneho vodíka vo vzdialenom ultrafialovom svetle môže pomôcť odhaliť ďalšie skryté oblaky, nielen v našej galaxii, ale aj v hlbinách vesmíru.
Vedci už hlásia predbežné úspechy aj s vesmírnym ďalekohľadom Jamesa Webba, vďaka ktorému údajne zachytili molekulárny vodík v dvoch veľmi vzdialených galaxiách z čias kozmického úsvitu. Ako výstižne poznamenal Burkhart: „Príbeh kozmu je príbehom premieňania atómov počas miliárd rokov. Vodík, ktorý dnes tvorí oblak Eos, vznikol pri veľkom tresku a po 13,6 miliarde rokov sa dostal až do našej galaktickej blízkosti.“