Keď astronauti začali tráviť dlhé mesiace na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS), objavili sa u nich nečakané zdravotné ťažkosti. Jednou z najzávažnejších je porucha zraku, ktorá postihuje až 70 percent členov posádky na dlhodobých misiách. Začalo to pritom nevinne, ako obyčajná potreba silnejších okuliarov. Až neskôr sa zistilo, že ide o oveľa vážnejší problém, ktorý sa nazýva syndróm neuro-okulárnej poruchy spojený s pobytom vo vesmíre (skr. SANS , ang. Spaceflight Associated Neuro-Ocular Syndrome).
Zrak pod tlakom
Vo vesmíre, kde chýba gravitačná sila, sa telesné tekutiny presúvajú „hlavou nahor“. Namiesto toho, aby gravitácia ťahala krv a mozgomiešny mok nadol, v mikrogravitácii sa tieto tekutiny hromadia v hornej časti tela. Výsledok? Opuch zrakového nervu, sploštenie očnej gule a zmeny vo videní, ktoré môžu pretrvávať aj po návrate na Zem. Niektorí astronauti hlásia zhoršené čítanie, rozmazané videnie do diaľky a dlhodobé problémy so zrakovou ostrosťou.
Závažnosť situácie podčiarkuje fakt, že pri niektorých misiách boli zistené aj štrukturálne zmeny v oku a nervových tkanivách. Niektoré boli podobné tým, ktoré súvisia s glaukómom či krátkozrakosťou. V extrémnych prípadoch išlo dokonca o genetické zmeny, ako ukázal výskum japonskej agentúry JAXA na myšiach.
Ako riešiť zrak vo vesmíre?
Aby NASA pochopila, čo sa deje a ako tomu predísť, spustila sériu rozsiahlych štúdií. Výskum s názvom Fluid Shifts (v rokoch 2015 až 2020) ako prvý preukázal, že v mikrogravitácii sa mení spôsob, akým sa krv odvádza z mozgu. Následne projekt VIIP (Vision Impairment and Intracranial Pressure) sledoval tlak v lebke a jeho súvislosť s poruchami zraku.
Vedci využívali pokročilé technológie, od magnetickej rezonancie oka až po detailné zobrazenie sietnice pomocou optickej koherentnej tomografie (OCT). Objavili, že sledovanie priemeru puzdra zrakového nervu by mohlo byť jednoduchým spôsobom, ako monitorovať vývoj SANS počas letu.
Experimentálne riešenia a nádejné objavy
Jedným zo sľubných experimentov je Thigh Cuff. Ide o jednoduchý návlek na stehná, ktorý má obmedziť prúdenie krvi do hornej časti tela. Tento „nízkotechnologický“ prístup by mohol efektívne redukovať tlak v hlave a očiach.
Ďalším prelomom bol prípad astronauta, ktorému sa počas misie výrazne zlepšil zrak po nasadení vitamínových doplnkov skupiny B a znížení hladiny oxidu uhličitého v kabíne. Aj keď ide o jediný prípad, poukazuje na to, že výživa a životné prostredie zohrávajú významnú rolu. Zaujímavé výsledky priniesol aj kanadský výskum (projekt SANSORI), ktorý sledoval zmeny v pružnosti očného tkaniva. Na Zemi je podobný jav bežný pri starnutí či ochoreniach ako glaukóm, čo naznačuje, že štúdium očí vo vesmíre môže priniesť poznatky pre medicínu aj tu na Zemi.
Prečo na tom záleží?
Poruchy zraku vo vesmíre nie sú len nepríjemnosťou – môžu ohroziť schopnosť astronautov pracovať, reagovať na nečakané situácie a zvládnuť návrat na Zem. A keďže plánované misie na Mars môžu trvať aj tri roky, pochopenie a prevencia SANS sa stáva kľúčovou prioritou. Zároveň však tieto štúdie otvárajú nové dvere v liečbe ochorení na Zemi, od intrakraniálnej hypertenzie až po dlhodobú imobilitu pacientov.
