Perutíny nie sú pôvodnými obyvateľmi Atlantiku. Tieto jedovaté, rýchlo sa množiace ryby sú agresívni žrúti, ktorí zhltnú čokoľvek. Žerú tak veľa, až im z toho chorie pečeň. Vzhľadom na to, že nemajú žiadneho prirodzeného nepriateľa – s výnimkou človeka – dokážu vyhubiť 90 percent obyvateľov koralového útesu.
„Invázia perutínov je pravdepodobne najhoršou ekologickou katastrofou, akej kedy Atlantik čelil a bude čeliť,“ povedal Graham Maddocks, predseda a zakladateľ nadácie Ocean Support Foundation. Jej cieľom je spolupracovať s vládami a výskumnými skupinami pri snahe znížiť populáciu perutínov pri Bermudách. Tento problém síce ešte len začína narastať, ale mnohí odborníci zaoberajúci sa ochranou morí si už robia obavy o morský život.
Rodičov perutínov stopovali cez DNA
Podľa ekológa Jamesa Morrisa z Národného strediska pre vedu pobrežných oceánov (NCCOS) má táto situácia všetky známky katastrofy. Perutíny priniesli „veľkú zmenu do biodiverzity“ a v niektorých koralových útesoch Atlantiku sa stali „najrozšírenejšími predátormi“.
Perutínov v tejto oblasti prvýkrát zaznamenali pred niekoľkými desaťročiami a ich populácia sa rýchlo rozrástla. Samičky každých niekoľko dní vyprodukujú 30 000 až 40 000 vajíčok a pohlavne dozrievajú v roku veku. V súčasnosti sa dajú nájsť pri Bahamách, v karibskej oblasti aj vo vodách pozdĺž Severnej Karolíny. Čo by nepôvodné druhy sú perutíny veľmi nebezpeční pre ekosystém, pretože rybám v Atlantiku chýba prirodzený inštinkt, aby sa od nich držali bokom.
Ako sa tam ale dostali? Spýtajte sa na Floride. Práve tamojší chovatelia akvarijných rýb sú zodpovední za ich vypustenie do nových vôd. Verte tomu alebo nie, ale testy DNA vystopovali pôvod všetkých perutínov spätne k pôvodným šiestim až ôsmim samičkám. A rovnako, ako ľudia perutínov do Atlantiku vypustili, je podľa vedcov takisto len na ľuďoch, jedinom známom predátorovi týchto rýb, aby sa ich pokúsili z ekosystému dostať, a tým ho zachrániť.
Tričká na podporu lovu
Graham Maddock organizuje tímy potápačov, ktorí perutíny lovia s pomocou ručných harpún. Musia mať špeciálne potápačské obleky, aby vydržali ponory do hĺbky viac ako 60 metrov. Tam na nich perutíny čakajú bezstarostne usadené na útese – s osemnástimi jedovatými ostňami a bez predátorov. Táto ryba sa skrátka nemá čoho obávať.
Obyvatelia Bermúd sa takisto snažia vlastnými silami prispieť ku kontrole populácie perutínov. Usporadúvajú súťaže v ich love, aj v konzumácii vyprážaných rýb. Po celých ostrovoch sa dajú kúpiť tričká s obrázkom perutínov a nápisom: „Zjedz ich, aby si ich porazil.“
Podľa odborníkov, ako je Maddock, podobné kroky nemusia stačiť. „Zamorenie je príliš veľké,“ súhlasí Morris. „Atlantický oceán je obrovské miesto, ale zamorené oblasti sú nesmierne významné.“ „Neviem, či dokážeme zastaviť ich inváziu,“ dodal Maddock. „Nie je to bitka, ktorú by sme mohli vyhrať, môžeme ju len ďalej viesť. Tento problém začali ľudia. Je našou chybou, že tam sú, a preto sa musíme pokúsiť to napraviť alebo aspoň kontrolovať.“