Každá samička kukučky znáša vajcia takého typu, ktorý sa viac či menej podobá vajciam hostiteľského druhu, na ktorý sa daná samička špecializuje. Vajcia sú podobne sfarbené ako vajce hostiteľa (mimikry). Tým sa zvyšuje šanca, že ich hostiteľ nerozpozná a neodstráni. Doteraz sa však nevedelo, či si kukučie samice vyberajú aj konkrétne hniezda v rámci hostiteľskej populácie.
Kukučka môže svojím správaním dokonca vyvíjať na hostiteľa selekčný tlak, aby nemusela zlepšovať mimikry svojich vajec. „Doterajšie výskumy sa zameriavali na druh, ale my sme sa pozreli na jedinca. Prišli sme na to, že kukučka je schopná vybrať si hniezdo hostiteľa tak, aby mimikry, čiže prispôsobenie vajíčok bolo čo najlepšie, aby hostiteľa oklamala,“ povedal riaditeľ Ústavu biológie stavovcov v Brne Marcel Honza.
Výsledky výskumu publikoval jeho tím v prestížnom vedeckom časopise Proceedings of the Royal Society B. Vedci najprv zmerali a analyzovali zafarbenie desiatok vajec kukučiek a znášok rákosníkov veľkých, ktoré sú na južnej Morave jej bežnými hostiteľmi. Výsledok štatistických analýz ich prekvapil. „Prišli sme modelom vtáčieho videnia na to, že kukučky sú schopné vyberať si v rámci konkrétnej populácie a konkrétneho hostiteľa tie hniezda, aby boli mimikry čo najlepšie,“ poznamenal Honza.
Existujú preto kukučky, ktoré znášajú napríklad modré, hnedé alebo béžové vajcia, a snažia sa ich dávať hostiteľom, ktorých vajcia zodpovedajú tomuto sfarbeniu. Napríklad kukučky v Škandinávii väčšinou znášajú modré vajcia, pretože ich bežným hostiteľom je žltochvost s modrými vajcami. Naopak, v strednej Európe je hostiteľom trsteniarik.
Vedecké poznatky tak rúcajú jeden z mýtov, že kukučky v priebehu života menia zafarbenie vajec a vyfarbujú si ich podľa druhu hostiteľa. Farba je totiž nemenná. „Unikátnosť objavu spočíva v tom, že si kukučky v určitej lokalite vyberajú hniezda v rámci jedného druhu, aby mimikry boli čo najpresnejšie,“ dodal Honza.