Foto: Christian Ziegler
Žaby síce dokážu spozorovať netopiera vo svojej blízkosti a okamžité prestanú kvákať, no vlny hneď tak nezmiznú a potom už drobnej žabe niet pomoci.
Vedci opísali, ako netopiere využívajú echolokáciu na detekciu vĺn a koristi v žurnále Science. Tento objav je pekným príkladom nikdy sa nekončiaceho evolučného súperenia medzi žabami a netopiermi.
Žaba túngara žije v Strednej a Južnej Amerike. Počas nocí sa vyberie do plytkých jazierok alebo mlák, odkiaľ sa svojím charakteristickým kŕkaním snaží prilákať samičky. Tie reagujú nielen na žabiakov spev, ale aj na rastúci a klesajúci vak pod jeho hlavou. Netopiere spev žiab až tak nezaujíma. Využitím svojho sonaru však hľadajú v jazierkach vlnité terče pre svoj nočný lov.
„V našom výskume sme sa zamerali na to, že akýkoľvek spôsob komunikácie vytvára zmeny v okolitom prostredí,“ hovorí Mike Ryan, spoluautor štúdie z Texaskej univerzity v Austine. „Aj my, keď rozprávame, tak okolo seba meníme tlak vzduchu, čo zachytávajú naše uši. Ak komunikujeme pomocou rúk alebo iných vizuálnych pomôcok, tak sa od nich odráža svetlo. Všetko, čo robíme, či už za účelom komunikácie, alebo nie, nejako ovplyvňuje prostredie okolo nás,“ vysvetľuje výskumník.
Toto je aj prípad žaby túngara. Zvukom a vizuálnym prejavom sa snaží privábiť samičku a aj vlny, ktoré pritom produkuje, majú svoj význam. Ak sú dostatočne silné a v blízkosti je konkurenčný samec, ten ich zaznamená a stíchne. Tým rastú šance na párenie pre samce, ktorý svoj vak nadúva najviac a vytvára najsilnejšie vlny. Na nešťastie preňho sa stáva aj ľahšou korisťou pre netopiere, ktoré si rozpoznávaním týchto vĺn vytvorili evolučnú výhodu nad žabami. V tom prípade teda platí, že všetko dobré je na niečo zlé.