Vedci však teraz poukázali na iný možný zdroj vody vo vzduchoprázdnom vesmíre – stály tok nabitých častíc zo Slnka. Prúd známy ako slnečný vietor.
Tento vietor sa skladá predovšetkým z protónov, pozitívne nabitých jadier atómov vodíka. Keď tieto častice narazia na horniny obsahujúce kyslík, napríklad kremičité minerály, môžu vytvárať molekuly vody. Tvorba vody pomocou slnečného vetra by pomohla vysvetliť prítomnosť vody na Mesiaci a na asteroidoch. Tento vietor tiež mohol formovať vodu v medziplanetárnom prachu, ktorý s ňou potom mohol padať na Zem aj na iné planéty zložené z hornín.
„Medziplanetárny prach padá na Zem a na ďalšie telesá slnečnej sústavy nepretržite,“ vysvetľuje spoluautorka vedeckej štúdie Hope Ishiiová, odborníčka na astronomické materiály Havajskej univerzity. V súčasnosti sa na Zem ročne znesie 20– až 40-tisíc ton medziplanetárneho prachu. V dávnej minulosti však toto množstvo bolo zrejme oveľa väčšie, pretože v našej slnečnej sústave vtedy poletovalo tohto prachu podstatne viac.
Zaujímavé tiež je, že, ako je známe, medziplanetárny prach obsahuje viac uhlíkových organických molekúl ako akýkoľvek iný meteorický materiál. „Takýto prach môže dobre poslúžiť ako stály prísun malých reakčných nádob obsahujúcich vodu a organické látky nevyhnutné pre vznik života,“ myslí si Ishiiová. O tom, či slnečný vietor môže na okrajoch alebo v povrchových vrstvách hornín vo vesmíre vytvárať vodu, však vedci už diskutujú desiatky rokov. „Tieto spory trvali dlho, pretože analytické postupy neboli až doteraz schopné potvrdiť prítomnosť vody. Množstvo vyprodukovanej vody je totiž malé a nachádza sa vo veľmi tenkých okrajoch povrchu kremičitých nerastov,“ hovorí Ishiiová.
Teraz možno so svojimi kolegami tieto spory vyriešila, keď objavila vodu uzatvorenú v povrchových vrstvách medziplanetárneho prachu. „Ukázali sme, že voda pôsobením slnečného vetra skutočne vzniká,“ hovorí americká vedkyňa.
Vedci analyzovali medziplanetárny prach získaný v suchej stratosfére vo výške okolo 20 kilometrov. Jeho častice znášajúce sa na Zem nazbierali s využitím lietadla americkej vesmírnej agentúry NASA. Potom ich analyzovali najmodernejším elektrónovým mikroskopom, ktorý im umožnil pátrať po vode v mierke nanometrov, teda miliardtín metra. Na porovnanie, ľudský vlas je v priemere hrubý okolo 100-tisíc nanometrov.
„Pôvodne sme hľadali hélium vpravené slnečným vetrom do minerálov v medziplanetárnom prachu a narazili sme na vodu,“ priznala Ishiiová. Vedci vodu objavili v čiastočkách medziplanetárneho prachu, kde by podľa súčasného presvedčenia nemala byť. „Prvýkrát sme ukázali, že voda a organické látky sú dodávané spoločne,“ dodala vedkyňa.
Tieto objavy by mohli mať význam pri hľadaní existencie života na vzdialených planétach. „Proces reakcie iónov vodíka zo slnečného vetra s kyslíkom v kremičitých mineráloch je v našej slnečnej sústave všadeprítomný a možno predpokladať, že akákoľvek iná hviezda produkujúca hviezdny vietor s vodíkovými iónmi bude tiež ožarovať kremičité minerály v prachu a v ďalších telesách bez vzduchu nachádzajúcich sa v ich blízkosti.“ Takže sa dá očakávať, že voda vytvorená hviezdnym vetrom v prachu obsahujúcom organické látky sa dostane na iné planéty v systémoch podobných našej slnečnej sústave.
Výskumníci upozorňujú, že je ťažké odhadnúť, koľko vody sa dostáva alebo dostalo na Zem vďaka tomuto efektu. Je to preto, že vedci presne nevedia, koľko povrchu častíc medzihviezdneho prachu je vystaveného slnečnému vetru a nevedia ani ako dlho. Nie je tiež známa jasnosť Slnka v dávnych dobách, ani množstvo medzihviezdneho prachu, ktoré v minulosti spadlo na Zem. Tieto faktory sú určujúce pre zistenie, koľko takejto vody Zem dostala.
„Netvrdíme, že množstvo vody z prachu ožiareného slnečným vetrom bolo dostatočné na vytvorenie oceánov,“ zdôrazňuje Ishiiová. „No vzhľadom k tomu, že spad medziplanetárneho prachu bol nepretržitý, kumulatívne množstvo vody vyprodukovanej slnečným vetrom môže byť významné,“ dodáva.