Väčšina majiteľov psov je presvedčená, že im ich štvornohý miláčik rozumie a nová štúdia uverejnená v časopise Proceedings B britskej Kráľovskej spoločnosti potvrdila, že to tak v istom ohľade skutočne je.
Federico Rossano z lipského Inštitútu Maxa Plancka pre výskum evolučnej antropológie vykonal pokus na 56 psoch rôznych rás. Zvieratám najskôr ukázal kŕmenie, potom zatiahol záves a potravu umiestnil do jedného z dvoch nepriehľadných zásobníkov. Potom záves opäť odhrnul, takže pes videl oba zásobníky. Vedec sa ukryl za prázdny zásobník a zavolal meno psa smerom k zásobníku naplnenému krmivom.
Výsledok bol štatisticky jednoznačný: väčšina psov sa rozbehla k zásobníku, ktorého smerom vedec prehovoril. Ak zostal ticho, zvolili psy oba zásobníky zhruba v rovnakom počte prípadov. Keď zavolal ich meno smerom k zadnej stene miestnosti, dávali väčšinou prednosť nasledovaniu samotného hlasu pred jeho smerom. Zvolili tak prázdny zásobník, za ktorým sa vedec ukrýval.
Vedci už počas experimentu vylúčili možnosť, že by sa pes orientoval skôr podľa čuchu: pod oba zásobníky ukryli malé množstvo krmiva.
Pokus na šteniatkach navyše ukázal, že šteňatá majú túto schopnosť rozvinutú ešte lepšie ako dospelé psy – najmä ak vyrastali v tesnej blízkosti ľudí.
Podobné experimenty vedci predtým vykonali okrem iného na ľudoopoch alebo vlkoch. Iba psy sa však podľa nich v dôsledku tisícročného spolužitia s človekom dokázali prispôsobiť jeho komunikačnému systému.
Neobvykle vyvinutá schopnosť u šteniat navyše podľa vedcov dokazuje, že psy majú vrodené genetické predpoklady na komunikáciu s človekom. „Ľudia pravdepodobne dávali prednosť psom ako iným domácim zvieratám, pretože tie k nim boli obzvlášť pozorné.“