Foto: ULRIKE BAUER/UoB
„Vnútorná strana láčkov týchto mäsožravých rastlín je extrémne klzká, keď je mokrá, ale ľahko zliezateľná, keď je suchá,“ hovorí Ulrike Bauerová z Bristolskej školy biologických vied. Nephentes počas suchých dní svoju pascu „vypína“ asi na osem hodín za deň a prestáva loviť návštevníkov. Na prvý pohľad sa to zdá neefektívne, pretože by sa dalo očakávať, že rastlina sa bude snažiť uloviť čo najviac hmyzu, ktorý sa príde napiť z nektáru na spodku láčka.
Počas prieskumných expedícií na ostrove Borneo však vedci zistili, že tieto mäsožravé rastliny niekedy ulovia celé húfy mravcov toho istého druhu. Preto sa rozhodli urobiť experiment, počas ktorého udržiavali džbánovitú pascu nepretržité vlhkú, a teda aj šmykľavú. Za ten čas sa rastline nepodaril ani jeden mnohopočetný úlovok mravcov.
„Mravce sú spoločenský druh hmyzu,“ vysvetľuje Bauerová. „Jednotliví skauti najprv preskúmajú potenciálny zdroj jedla a keď objavia džbán plný sladkého nektáru, vrátia sa do kolónie a povolajú k zberu obživy mnoho ďalších mravcov. Keby láčok bol stále vlhký a klzký, skauti by z neho nevyliezli a nepozvali na hostinu svojich kolegov.“
Rastliny sa preto naučili byť zdržanlivé. Nechajú prieskumníkov odísť a pripravia sa na výživnejší úlovok. „Vypínaním pasce počas dňa rastliny umožnia mravčím skautom vrátiť sa bezpečne domov a privolať pomocníkov. Keď sa vrátia a láčok je vlhký, uloví v jednom ťahu hneď desiatky mravcov. Teraz už teda chápeme, že to, čo sa na prvý pohľad javilo ako nevýhoda, je v konečnom dôsledku prešibaná stratégia, ako využiť spoločenské správanie niektorých druhov hmyzu,“ uviedla biologička, ktorá štúdiu zverejnila v žurnále Proceedings of Royal Academy B.