V roku 2010 bolo do Edinburghu premiestnených deväť šimpanzov z holandského safari parku v Beekse Bergene. Keď chceli jablká, vydávali vzrušené prenikavé zvuky, zatiaľ čo miestne šimpanzy, ktorým jablká až tak nechutila, len nezúčastnene bručali. Do roku 2013 si však holandské šimpanzy osvojili zvuky svojich vyberavejšie kolegov, hoci ich chuť na jablká sa nezmenšila.
Tieto zistenia vedci zverejnili v štúdii publikovanej v odbornom časopise Current Biology. Tvrdia, že u šimpanzov zvukové vyjadrenie vzťahu k určitému objektu funguje prekvapivo podobne ako u ľudí slová. Naša schopnosť naučiť sa nové slová od ostatných tak možno pochádza od spoločných predkov, ktorých sme mali pred zhruba šiestimi miliónmi rokmi.
„Jedným z presvedčivých spôsobov, ako pochopiť vývoj jazyka, je preskúmať komunikačné systémy zvierat, ktoré sú nám príbuzné,“ povedala spravodajskej stanici BBC spoluautorka britskej štúdie, psychologička z Yorskej univerzity Katie Slocombeová.
Tím doktorky Slocombeovej už vedel, že šimpanzy v zajatí používajú určité zvuky pre konkrétne druhy jedál, napríklad pre jablká a chlieb.
„Predtým sa vždy predpokladalo, že hoci šimpanzy a ďalšie opice majú tieto referenčné výkriky, je štruktúra týchto pokrikov v zásade vyjadrením emócie,“ vysvetlila Slocombeová. Jej tím však chcel túto domnienku vyvrátiť a dokázať, že podoba opičích „slov“ môže byť nezávislá na emóciách.
Ešte v roku 2011 sa vo vyjadrovaní oboch šimpanzích skupín v Edinburghu nič nezmenilo. Vedci si ale tiež všimli, že obe skupiny spolu príliš dobre nevychádzajú.
Až sa v roku 2013 sa obe skupiny spoznali bližšie, nadviazali „škótsko-holandské“ priateľstvo a všetky zvieratá v podstate vytvorili jednu veľkú osemnásťčlennnú skupinu. S tým sa tiež výrazne zmenil kľúčový aspekt ich komunikácie. „Holandské šimpanzy skutočne prijali edinburgské pokriky označujúce jablká,“ povedala Slocombeová.
Stalo sa to aj napriek tomu, že ani u pôvodných šimpanzov, ani u ich kolegov pôvodom z Holandska sa nezmenili preferencie, pokiaľ ide o jablká.