„Vidia síce zle, ale majú neuveriteľné systémy vnímania, spoznávajú nás,“ hovorí oceánograf, ktorého domovským prístavom je rodinný domček v departemente Drôme na juhovýchode Francúzska.
Do oblasti Indického oceánu k ostrovu Maurícius ho prvýkrát v roku 2013 priviedol jeho priateľ a veľký odborník na podmorský život René Heuzé. Ich vedecké expedície sú zvyčajne financované vďaka spolupráci s dokumentaristami. Tento rok však chcú pracovať s vlastným rozpočtom, hovorí Saran, ktorý nikdy neprestal pozorovať morský svet priamo v oceáne. Teda nielen z lode alebo laboratória.
Za nič na svete by nezmeškal stretnutie so svojimi obľúbencami vážiacimi niekoľko desiatok ton. „Trávia veľa času tým, že sa spolu maznajú,“ cituje ho agentúra AFP. „Tieto úžasné a silné zvieratá nám ukazujú, že byť divý neznamená byť agresívny, ale slobodný a neskrotný,“ dodáva Saran, ktorý pôsobí aj ako poradca pri nakrúcaní filmov. Žoviálny šesťdesiatnik, ktorý sa už viac ako 40 rokov potápa do všetkých morí na svete, hovorí, že u týchto ozubených veľrýb s hlavou v tvare kvádra našiel čosi iné. "Pod vodou sú vzťahy so zvieratami nepatrné. Síce vás akceptujú, ale nič viac. Vorvane však prejavujú voči ľuďom mimoriadnu zvedavosť, hovorí Saran.
Pri ostrove Maurícius ich vedec identifikoval počas niekoľkých rokov asi 50, rozdelených do niekoľkých skupín. Sleduje najmä klan 14 vorvaňov. Rozmery, tvar chvosta, jazvy, škvrny, hrbole. Všetko eviduje v počítači, čo mu umožňuje, aby ich rozoznával.
Agatha, Arthur, miss Tautou a Romeo tam v roku 2011, keď začal vorvane nakrúcať na video, ešte neboli.
Saran má svojho miláčika Eliota, ktorý je v jeho prítomnosti najzvedavejší, najpodnikavejší a najvnímavejší. Raz s ním tento vorvaň dokonca tancoval, hovorí. „Obrátil som sa na chrbát a on urobil to isté, obrátil som sa na brucho a on tiež, a to trvalo niekoľko minút,“ spomína. Je to tak trochu ako s delfínmi.
Zvukový záznam navyše ukázal, že zviera vysielalo „kódy“, respektíve zvuky podobajúce sa plieskaniu jazyka, ktoré sú obvykle vyhradené pre komunikáciu medzi vorvaňmi, zdôrazňuje. Vedec nevie, čo mu chcel vorvaň povedať, ale stovky hodín analyzoval zvukové záznamy, aby sa raz mohol pokúsiť spojiť tieto „kódy“ so správaním vorvaňa.
Vorvane v súčasnosti už ľudia cielene nelovia, a tak ich François Saran môže ďalej skúmať. Moratórium na lov vorvaňov z 80. rokov ukončilo masakre. „V 60. a 70. rokoch bolo ročne zabitých asi 30-tisíc vorvaňov,“ pripomína. Biela substancia spermacet, ktorú majú v hlave, sa vtedy používala v rôznych odvetviach vrátane kozmetiky.
„Zabudli, čo sme im spôsobili, a vracajú sa nám v ústrety,“ hovorí Saran. „Naša spoločnosť pozerá na svet len ako na nevyčerpateľnú studňu zdrojov,“ dodáva. Jeho želaním je zmieriť človeka s voľne žijúcimi druhmi, ktoré potrebujeme. „Naše moderné nástroje sú zdrojom pre mozog a intelekt, a to je dobre. Príroda a svet divých zvierat sú však zdrojom pre dušu a srdce,“ zdôrazňuje.