K mláďatám prenášame melodické, sladké slovíčka bez zmyslov miernym hlasom a nezáleží na tom, či ide o ľudí alebo o zvieratá. Ale predovšetkým si pes vysvetľujú našu pozornosť ako vyzvanie k hre, ale jedine vtedy, ak je ešte šteňa. Ak však vnímame dospelé domáce zvieratá stále ako mláďatá a hovoríme na ne stále rovnakým spôsobom, zostáva dospelý pes k našej „detskej“ reči ľahostajný. Ukázal to výskum vedcov z Univerzity v Saint-Étienne vo Francúzsku.
Vedci nahrali hlasy 30 žien, ktoré hovorili krátke vety typu „poď sem, miláčik!“ alebo „dobrý chlapec“, zatiaľ čo sa dívali na fotografie šteniat a dospelých psov. Keby totiž ženy hovorili ku skutočným zvieratám, improvizovali by a experiment by tak bol menej kontrolovateľný a nebolo by ho možné opakovať. Pokus sa potom opakoval s tým, že ženy hovorili a dívali sa pritom na osoby.
Potom vedci pustili nahrávky desiatim šteňatám a desiatim dospelým psom. Zistili, že len šteňatá reagovali a pribehli k reproduktoru s nádejným výrazom v domnení, že sa s nimi niekto bude hrať, akoby hovorené slová boli vyzvaním k hre. Rovnako šteňatá reagovali, keď počuli nahrávky, na ktorých ženy hovorili pri pohľade na dospelého psa. Hlas z reproduktora ich však zaujímal menej, keď ženy hovorili pri pohľade na človeka. A dospelé psy? Na chvíľočku obrátili zrak smerom k zdroju zvuku, ale potom zvuk ignorovali nezávisle od toho, či ženy hovorili s pohľadom upretým na fotografiu šteňaťa, dospelého psa či človeka, uvádza autor štúdie Nicolas Mathevon.
Vedci zatiaľ nedokážu dôvody toho správania psov vysvetliť. Ich pozornosť by bola azda ľahšie pripútaná, keby k nim hovoril človek z mäsa a kostí, nie reproduktor, možno by ich záujem skôr vyvolali známe hlasy.
Otázka zostáva otvorená. Reakciu šteniat by asi bolo možné vysvetliť tou skutočnosťou, že „detská reč“ zrejme šteňatám pomáha pochopiť nové slová, podobne ako je to u detí. Túto hypotézu, ktorú iné štúdie spochybňujú, je však potrebné overiť, rovnako aj to, či reakcia šteniat je vrodená alebo získaná. „Jednu vec táto štúdia jasne preukázala, a to, že sa k našim domácim zvieratám správame ako k deťom nezávisle od toho, ako sú staré,“ uzatvára Monique Udellová z americkej Oregonskej štátnej univerzity.