V tom, či vytvoríte monogamný zväzok a vychováte v ňom potomkov, zrejme hrá veľkú úlohu genetika.
Odborníci, ktorí skúmali DNA desiatich rôznych živočíšnych druhov, našli spoločný genetický vzorec. Ten odlišuje samčeky, ktoré so svojimi náprotivkami zostávajú a podieľajú sa na výchove mláďat od tých, ktoré to nerobia. Zdá sa, že príroda pri niektorých zvieratách stavila na jeden biologický trik: zosilnila aktivitu niektorých génov v mozgu a potlačila iné.
„Ukázalo sa, že pri prechode z nemonogamných druhov k monogamným sa uplatňujú veľmi podobné genetické mechanizmy,“ povedala britskému denníku The Guardian Rebecca Youngová, biologička z univerzity v Texase.
Monogamiu je možné definovať rôzne, ale v posledných výskumoch sa vedci sústredili na zvieratá, ktoré najmenej jedno obdobie párenia tvorili pár, podieľali sa aspoň čiastočne na plnení rodičovských povinnostíi, a spoločnými silami bránili potomkov pred predátormi.
Identifikovali päť monogamných druhov a pre každý z nich našli blízkeho príbuzného s oveľa promiskuitnejším životným štýlom. Medzi monogamné zvieratá patrili napríklad myš kalifornská, hraboš prériový, labtuška horská, žaba pralesnička klamlivá a vrubozobcovité ryby z jazera Tanganika v Afrike.
Ich promiskuitnými príbuznými boli škrečok dlhochvostý, hraboš poľný, spevavka modrá, pralesnička drobná a odlišný druh vrubozobcovitých rýb. Zvieratá od seba delí 450 miliónov rokov evolúcie, keď sa pri niektorých druhoch na rôznych vetvách stromu evolúcie vyvinulo monogamné správanie. Vedci v článku v magazíne Proceedings of the National Academy of Sciences opísali, ako analyzovali mozgové tkanivo a objavili 24 génov, ktorých aktivita bola pri monogamných druhoch stále zosilňovaná alebo zoslabovaná. Tieto dva tucty génov sú s monogamiou spojené najtesnejšie, ale istú rolu môže génov zohrávať oveľa viac, tvrdí Rebecca Youngová.
Gény zodpovedné za vývoj nervov, učenie, pamäť a kognitívne funkcie boli aktívnejšie pri monogamných samčekoch než pri tých promiskuitnejších, zistili odborníci. Vďaka tomu zvieratá dokázali rozoznávať svojich partnerov a potomkov alebo spoločný domov.
Zatiaľ nie je možné s istotou určiť, ktoré konkrétne gény sú za monogamiu zodpovedné – zvieratá sa líšila vo viacerých aspektoch než len v reprodukčných návykoch. Vedci však veria, že už teraz určili smer ďalšieho výskumu. Do budúcnosti plánujú experimentovať s rôznymi génmi a pozorovať, či sa z monogamných zvierat stanú promiskuitné a naopak.
Reprodukčné stratégie zvierat utvárali komplexné sily evolúcie. Zatiaľ čo pre niektoré druhy je monogamia výhodná, má aj svoje úskalia. „Musíte vedľa seba tolerovať aspoň na nejaký čas iné zviera, a to nie je práve ľahké,“ povedal Hans Hoffman, autor výskumnej štúdie. „Môžu vám zobrať jedlo alebo útočisko, môžu vás nakaziť chorobami alebo vás dokonca zraniť.“ A potom je tu bremeno starostlivosti o mláďatá. „Mláďatá sú v podstate parazity. Pripravujú vás o zdroje a silu a život s nimi je nebezpečnejší, pretože vás kvôli nim ľahšie nájdu predátory.“ Je to teda malý zázrak, že sú vôbec nejaké druhy monogamné a funguje im to. Tu však evolúcia zahrala na zvieratá ten najlepší trik. „Evolúcia je jednoducho geniálna. Keď sa nám podarí utvoriť pár alebo máme potomkov, o ktorých sa treba postarať, máme z toho skvelý pocit. Systém odmien v mozgu sa aktivuje a hovoríme si – ja to zbožňujem,“ hovorí Hoffman.
Zatiaľ nie je známe, či majú rovnaké gény vplyv aj na monogamné správanie u ľudí. Ak áno, je na programe dňa akýsi genetický test na vernosť? „Monogamia je veľmi komplexný rys, v ktorom hrá veľkú úlohu mnoho génov. Medzi jednotlivcami sú rozdiely a ten test by musel byť veľmi prispôsobený na mieru jednotlivcovi, ak by mal byť efektívny,“ povedala Youngová. Nemožné to podľa nej však nie je.