Ide o sedimenty, ktoré sa nahromadili, keď na planétu dopadol obrovský meteorit. Ten, o ktorom sa vedci domnievajú, že zapríčinil koniec éry plazov a počiatok éry cicavcov, napísal spravodajský server BBC.
Hodnotné svedectvo získal tím vedený vedcami z amerických a britských univerzít, ktorý v roku 2016 strávil niekoľko týždňov vŕtaním do pozostatkov krátera vytvoreného pri náraze. V súčasnosti sa 200 kilometrov široký kráter nachádza pri Yucatánskom poloostrove v Mexiku, pričom najlepšie sa zachovali jeho časti v mori neďaleko pobrežia pri prístave Chicxulub.
Viac ako sto metrov dlhá časť zo získaného stĺpca hornín, nazývaného vrtné jadro, dokladá prvý deň obdobia, ktoré geológovia označujú ako Kenozoikum a ďalšie prezývajú éra cicavcov. Skúmaný úsek je spleťou roztrieštených hornín, vedci ale vďaka ich usporiadaniu môžu príbeh tohto dňa prerozprávať.
V prvej časti jadra, ktorá je dlhá 20 metrov, prevládajú úlomky skla. Sú to horniny roztavené vysokým tlakom a teplotami vzniknutými pri náraze meteoritu, ktoré sa v prvých sekundách až minútach po dopade rozliali po novovytvorenom kráteri. Sklo vo vrtnom jadre potom vystriedajú úlomky roztavených hornín; ide o výsledok explózií spôsobených vodou, ktorá horninu rýchlo schladila.
Oblasť vplyvu vtedy pokrývalo plytké more, ktoré pri náraze ustúpilo, ale čoskoro sa zase vlialo späť a pri kontakte so žeravou horninou spustilo prudkú reakciu. K podobnému javu dochádza, keď láva z vulkánu vtečie do mora.
Táto fáza trvala od prvých minút až hodinu. Voda sa ale do krátera stále vlievala, kým ho celý nenaplnila, čo dokladá 80 až 90 metrov dlhá sekcia vrtného jadra skladajúca sa z naplavenín. Nasledovala vlna cunami. Všetky sedimenty v poslednej časti získanej vzorky sú vychýlené na rovnakú stranu a ich usporiadanie naznačuje, že ich spôsobila ohromná sila. Vedci uvádzajú, že vplyv meteoritu vyvolal vlnobitie, ktoré zasiahlo pobrežie vzdialené stovky kilometrov od krátera. Vlny sa najskôr pohybovali od miesta nárazu, potom sa ale voda vrátila a priniesla ďalšie naplaveniny, ktoré vedci našli v hornej časti vrtného jadra.
„Stále sme v prvom dni,“ uviedol profesor Sean Gulick z Texaskej univerzity v Austine. „Cunami sa pohybuje rovnako rýchlo ako prúdové lietadlo, 24 hodín je dostatok času na to, aby sa vlny odplavili a zase odrazili späť,“ uviedol Gulick.
Vedecký tím ale vo vrtnom jadre nenašiel síru. Jej neprítomnosť ich prekvapila, pretože meteorit narazil do morského dna, ktoré je z tretiny až polovice tvorené minerálmi obsahujúcimi tento prvok – napríklad sadrovcom. Síra sa musela dostať do ovzdušia, čo podporuje rozšírenú teóriu o príčinách skazy dinosaurov. Ak by sa také veľké množstvo síry vyparilo do atmosféry, dramaticky by ochladilo krajinu, a zhoršilo tak životné podmienky pre veľké množstvo rastlín i živočíchov.
„Spustili sme globálny klimatický model, pri ktorom sme do atmosféry vypustili len 100 gigaton síry, čo Zem ochladilo o 25 stupňov na 15 rokov – na väčšine planéty boli teploty pod bodom mrazu,“ uvádza Gulick. „Umiernený odhad pritom predpokladá, že sa do atmosféry vtedy dostalo 325 gigaton síry. To je rádovo oveľa viac, než by ste získali z akýchkoľvek sopiek. Výbuchy typu Anak Krakatoa tiež môžu ochladiť klímu na niekoľko rokov.“
Cicavce túto katastrofu prežili, dinosaury nie. Profesor Gulick a jeho tím svoje zistenia publikovali v odbornom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS).