Na historické spojenie týchto dvoch fenoménov prišiel medzinárodný tím vedcov, ktorí skúmali jaskyne na Sibíri. Ich štúdia vyšla v odbornom časopise Nature.
Vedci preskúmali sibírske jaskyne, ktoré sa nachádzajú blízko hranice súčasného permafrostu. Počas svojej práce sa zamerali na nájdenie rôznych starovekých jaskynných útvarov, napríklad stalagmitov a stalaktitov, ktoré vznikajú za prítomnosti tekutej vody. Tieto útvary rástli len, keď bol permafrost roztopený. Vedci skúmali tvorbu jaskynných útvarov od obdobia spred 1,5 milióna rokov a zistili jej väčšiu súvzťažnosť s neprítomnosťou morského ľadu, než s vyššími teplotami.
Podľa autora štúdie Gideona Hendersona z Univerzity v Oxforde je pri topení permafrostu, ktoré ovplyvňuje aj teplejšie podnebie, značne rozhodujúce množstvo arktického morského ľadu. „Keď Arktídu zbavíte morského ľadu, je väčšia pravdepodobnosť, že sa permafrost roztopí,“ povedal pre BBC News. Vedci pracujú s teóriou, že keď morský ľad ubúda, tak sa z oceánu do atmosféry prenáša viac tepla a vlhkosti. Tento teplejší vzduch následne prechádza do vnútrozemia a padá ako dážď, čo vedie k topeniu permafrostu. Vyššia vlhkosť zároveň prispieva k väčšej snehovej nádielke na jeseň, čo zase znamená, že pod pokrývkou snehu sa drží viac tepla z leta, a to tiež destabilizuje permafrost.
Permafrost, ktorým je pokrytá zhruba štvrtina severnej pologule, obsahuje veľké množstvo uhlíka – zhruba dvojnásobok toho, čo sa nachádza v atmosfére. To sa však v dôsledku otepľovania spôsobeného klimatickými zmenami pravdepodobne uvoľní. Keď sa tento uhlík v podobe oxidu uhličitého a metánu dostane do ovzdušia, sám prispeje k zhoršeniu otepľovania Zeme.
Vedci predpokladajú, že v nadchádzajúcich desaťročiach bude Arktída bez letného morského ľadu a priame zahrievanie a izolácia snehom urýchlia stratu permafrostu. Ako uvádzajú, zatiaľ nedokážu datovať jaskynné útvary s takou presnosťou, aby vedeli zistiť, ako rýchlo nastane topenie. Tvrdia však, že ak sa to stane, bude to pre svetové vlády, ktoré sa snažia do polovice storočia dosiahnuť nulové emisie, znamenať značné problémy.
Podľa Hendersona musí úsilie o zníženie emisií uhlíka ísť ďalej, ako je stanovený cieľ. „Ak dosiahneme nulové emisie, stále tu môžu byť prírodné mechanizmy, ako je toto uvoľňovanie z permafrostu, ktorý emituje oxid uhličitý… takže možno zistíme, že potrebujeme ísť pod nulu – z ľudského uhla pohľadu, stabilizovať oxid uhličitý,“ vysvetlil.