Prvenstvo v starobe však patrí zrnkám hviezdneho prachu ukrytým v kozmickom telese, uviedol s odkazom na štúdiu v najnovšom čísle odborného časopisu Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS) server BBC.
Podľa prvkov, ktoré objavili rozborom častíc hviezdneho prachu, vedci zistili, ako dlho nájdený materiál putoval vesmírom. Jeho galaktická púť trvala rádovo miliardy rokov. Z týchto údajov potom odvodili starobu vzoriek. Desať percent zŕn bolo starších ako 5,5 miliardy rokov. Pre porovnanie – vek našej planéty je 4,5 miliardy rokov a Slnka 4,6 miliardy rokov.
Murchisonský meteorit, nazvaný podľa miesta nálezu v juhovýchodnej Austrálii, sa okrem staroby vyznačuje aj inou výraznou vlastnosťou, a to zápachom. Tím vedcov z USA a Švajčiarska ho prirovnáva ku skazenému arašidovému maslu. Pri výskume v oblasti ho cítili aj ľudia, ktorí s meteoritom neprišli do kontaktu. Úlomky telesa, ktorého pôvodná hmotnosť sa odhaduje na 100 kilogramov, sa nachádzali na území s rozlohou 13 kilometrov štvorcových. Do oblasti dopadli v roku 1969.
Podobne boli cítiť aj vzorky, ktoré vedci získali z meteoritu. Jeho fragmenty najprv rozdrvili na prášok, až vznikla zapáchajúca kaša. Tú následne rozpustili v kyseline, čím izolovali hviezdny prach – cieľ výskumu. „Je to ako páliť kôpku sena, aby ste našli ihlu,“ opisuje analýzu profesor Chicagskej univerzity Philipp Heck.
Tento prach, ktorý vedci nazývajú presolárne zrná, uvoľňujú do vesmíru zanikajúce hviezdy v záverečnej fáze svojej existencie. Častice staršie než Slnko sa potom zoskupujú do nových hviezd, planét mesiacov a meteoritov.
Pri skúmaní murchisonského meteoritu vedci analyzovali 40 presolárnych zŕn, prvých, ktoré kedy niekto v horninách Zeme našiel. Zrná hviezdneho prachu takmer nikdy na Zemi nevydržia v pôvodnej podobe, pretože ho transformujú pohyby zemských dosiek, vulkanická činnosť a ďalšie geologické procesy.
Vek týchto vzácnych zŕn bádatelia určili tak, že zmerali, ako dlho boli vystavené kozmickému žiareniu. Tento prúd energetických častíc putuje našou galaxiou a preniká pri tom pevnou hmotou, s ktorou reaguje, a tak ju pretvára. Profesor Heck meranie vysvetľuje na príklade. „Prirovnávame to k tomu, ako keď do lejaku postavíte vedro. Za predpokladu, že dážď je konštanta, množstvo vody nahromadené v nádobe vám povie, ako dlho bolo vedro na daždi.“