Zistili to vedci skúmajúci Pompeje – mesto, pochované pod hustým nánosom sopečného popola potom, ako v roku 79 nášho letopočtu vybuchla sopka Vezuv. Pred mestskými hradbami našli veľké hromady odpadu, ktoré vyzerali, že tam boli len tak vyhodené. Teraz ale vedci odhalili, že mestské hradby boli miestom, kde sa skladoval roztriedený odpadový materiál na ďalšie využitie.
Americká profesorka Allison Emmersonová, ktorá je členkou výskumného tímu pracujúceho v Pompejách, uviedla, že odpadky boli navŕšené okolo takmer celej vonkajšej severnej časti hradieb, a tiež na niekoľkých ďalších miestach. Niektoré z hromád boli vysoké niekoľko metrov a obsahovali kúsky keramiky a sadrovej omietky, ktoré bolo možné opäť použiť ako stavebný materiál.
Pôvodne sa predpokladalo, že sa tieto kopy vytvorili počas zemetrasenia, ktoré mesto zasiahlo asi 17 rokov pred erupciou sopky, dodala Emmersonová. Väčšina z nich bola odstránená v polovici 20. storočia, ale niektoré sa ešte podarilo objaviť.
S pomocou vedeckej analýzy sa teraz podarilo vystopovať časť odpadu z mestských stavieb na predmestskej skládke – a z nej späť do mesta, kde bol tento materiál použitý pri stavbe budov napríklad v podobe podláh.
Spoločne s kolegami archeológmi Stevenom Ellisom a Kevinom Dicusom Emmersonová skúmala, ako bolo dávne mesto postavené. „Zistili sme, že časť mesta bola vybudovaná z odpadu. Hromady pred vonkajšími hradbami neboli materiál, ktorého sa chceli zbaviť. Vyvážali ho za hradby, kde ho zhromažďovali a triedili, a potom predali na ďalšie využitie,“ povedala Emmersonová.
Pompeje boli mestom s elegantnými vilami, krásnymi verejnými budovami, námestiami, obchodmi, hostincami, nevestincami a kúpeľmi. Stál tu tiež amfiteáter pre organizovanie gladiátorských hier, kam sa zmestilo až 20 000 divákov.
Keď mesto zahalil sopečný popol z Vezuvu, zomrelo najmenej 2 000 ľudí. V roku 1748 skupina bádateľov objavila takmer dokonale uchované mesto pod stuhnutým príkrovom popola a pemzy.
Neskôr archeológovia objavili dokonca zachovalý bochník chleba. Pompeje sú teraz na zozname Svetového dedičstva UNESCO a za normálnych okolností ich navštívi každý rok 2,5 milióna návštevníkov.
Emmersonová a jej kolegovia použili vzorky pôdy, s ktorých pomocou sledovali pohyb odpadového materiálu v meste. „Pôda, ktorú sme vykopali, sa líši podľa toho, kde bol odpad pôvodne ponechaný,“ vysvetlila. „Odpad vyhodený na také miesta, ako sú latríny alebo septiky, po sebe nechávajú bohatšiu, organickú pôdu. Naopak odpad, ktorý sa v priebehu času nahromadil na uliciach alebo za mestom, zanecháva piesčitú pôdu.“
„Tento rozdiel nám umožňuje zistiť, či odpad vznikol na mieste, kde sme ho našli, alebo či bol dovezený z iného miesta na nové použitie či recykláciu,“ dodala s tým, že napríklad niektoré múry obsahovali kúsky recyklovaného materiálu, ako rozbité dlaždice či amfory a kusy malty a omietky. „Takmer všetky tieto múry boli nakoniec potreté vrstvou sadrovej omietky, ktorá zakryla zmesku materiálov pod ňou.“
„Predtým sa predpokladalo, že všetok odpad sa za mestom nahromadil po zemetrasení – že ho tvorili trosky, ktoré boli po zemetrasení vyvezené z mesta, aby neprekážali v každodennom živote,“ povedala Emmersonová. „Ale pri práci v Pompejach som videla, že sa mesto rozrastalo do rozvinutých predmestí za hradbami. Preto nedáva zmysel, že by boli tieto predmedstia zároveň používané ako skládky,“ dodala.
Moderný prístup k spracovaniu odpadov sa sústreďuje na ich odstránenie z nášho každodenného života, povedala. „Väčšinou sa nestaráme, čo sa s našimi odpadkami deje, najmä keď zmizne. To, čo som zistila v Pompejách, sú úplne iné priority. Zhromažďovanie odpadu, triedenie a recyklácia.“ „Obyvatelia Pompejí žili oveľa bližšie pri svojich odpadkoch, než by väčšine z nás pripadalo prijateľné. Ale nebolo to preto, že mestu chýbala infraštruktúra a že by sa neobťažovali čokoľvek robiť s odpadom,“ uviedla. „Bolo to, naopak, vďaka tomu, že ich systém mestskej výstavby bol zorganizovaný podľa iných zásad.“