Takže keď vedec Michael Brown z Nadácie pre zachovanie žiráf (GCF) a Smithsonovho inštitútu pre zachovanie druhov (SCBI) s kolegami narazili v roku 2015 v ugandskom národnom parku Murchisonove vodopády na žirafu núbijskú, ktorá merala len deväť stôp a štyri palce (2,8 metra) boli zaskočení.
„Prvotné reakcie boli pochybnosti,“ spomína Brown. Krk zvieraťa, ktoré dostalo prezývku Gimli, bol typicky dlhý, ale jeho nohy nie. Vyzeralo to, ako keby niekto usadil hlavu a krk žirafy na konské telo.
O tri roky neskôr bol objavený na súkromnej farme v Namíbii samec žirafy angolskej (dostal meno Nigel), ktorý meral vyše osem stôp (cez 2,4 metra). Potom, ako rozmery oboch jedincov zmerali a analyzovali, mohli vedci prísť s jediným vysvetlením: nanizmus (porucha, ktorá spôsobujúce malý vzrast).
Hoci sa vedelo, že sa objavuje u ľudí a u domácich zvierat ako sú psy, kravy alebo ošípané, nanizmus je len zriedka pozorovaný u divokých zvierat a toto bolo vôbec po prvýkrát, čo bol nájdený u žiráf.
Objav, ktorý vedci oznámili v článku publikovanom minulý mesiac v časopise „** BMC Research Notes **“: [https://bmcresnotes.biomedcentral.com/…-020-05403-9 ], prináša výskumníkom unikátnu príležitosť študovať prejav nanizmu u voľne žijúcich divokých zvierat.
Keď začali fotografie trpasličích žiráf kolovať na internete, veľa ľudí sa domnievalo, že snímky sú sfalšované. „Sprvu som tomu neveril. Myslel som, že to bolo upravené vo photoshope, aby som bol úprimný,“ uviedol David O'Connor z organizácie Zachráňte žirafy a Medzinárodného zväzu ochrany prírody (IUCN).
Viac ako polovica vo voľnej prírode žijúcich žiráf zomrie skôr, než sa dožije dospelosti, takže fakt, že Gimli aj Nigel prežili, naznačuje, že ich kondícia neznížila ich schopnosť prežiť.
Avšak ich výška im v mnohých aspektoch ich života robí problémy. „Je ľahké si predstaviť, ako ich to môže robí citlivejšími voči predátorom, pretože im chýba schopnosť efektívne behať a kopať, čo sú dve z najviac účinných obranných taktík žiráf,“ uviedol Brown. „Okrem toho, vzhľadom k mechanike párenia u žiráf, sa domnievam, že pre oba tieto samce by párenie bolo fyzicky náročné,“ dodal Brown.
Príčina tohto nanizmu zostáva tajomstvom. Hoci náhodné mutácie môžu tento stav vyvolať, nanizmus u zvierat žijúcich v zajatí je spájaný s príbuzenským krížením a nedostatkom genetickej rozmanitosti. Či tieto faktory ovplyvnili nanizmus u Gimliho a Nigela, nie je jasné.
Populácia žiráf, do ktorej patrí aj Gimli, ku koncu 80. rokov minulého storočia významne poklesla a v jednej chvíli sa zmenšila na 78 jedincov. V súčasnosti má viac ako 1500 kusov. Pre určenie toho, či nedostatok genetickej diverzity spôsobil Gimliho stav, je potrebný ďalší výskum.
Hoci vedci vedia o žirafách, v porovnaní s ďalšími cicavcami veľmi málo, tak sú si vedomí, že tieto zvieratá majú problém. Úbytok prirodzeného prostredia a pytliactva znížil ich počet za posledných 30 rokov odhadom o 40 percent a niektoré poddruhy, vrátane žiráf núbijských, sú kriticky ohrozené. V snahe zvrátiť ich úbytok Brown a ďalší vedci robia prieskumy a voľne žijúce žirafy monitorujú. „Prieskumy populácie sú kľúčovou súčasťou našej misie snažiacej sa vyvinúť účinné stratégie pre zachovanie druhov, ktoré sú založené na poctivej vede,“ dodal Brown.
Kým Nigela videli počas jedného z prieskumov v júli 2020, Gimliho nikto nevidel od marca 2017. Vedci ale dúfajú, že obaja žirafí samci sa čoskoro zase ukážu.