K takémuto záveru dospeli britskí, francúzski a americkí vedci, ktorí skúmali pozostatky tamojšieho osídlenia. Podľa nich si ľudia neskrotili vlkov zámerne, ale začali ťažiť z toho, že sa šelmy kvôli nedostatku jedla pohybovali v blízkosti ľudských obydlí a odháňali od ukoristených zvyškov ďalších predátorov.
Archeológovia zverejnili svoju štúdiu o domestikácii vlkov v odbornom magazíne PNAS (Proceedings of the National Academy of Sciences) a tvrdia, že spojenectvo ľudí a vlkov vyvolali najmä zmeny klímy.
Podľa ich hypotézy bola počas poslednej doby ľadovej Sibír jedným z miest, kde bola klíma priaznivejšia a kde dokázali vďaka dostatku potravy prežívať bylinožravé zvieratá ako kone či mamuty. To priťahovalo ľudí, ktorí tieto zvieratá lovili, aj šelmy.
Približne v období 21 000 až 17 000 rokov pred naším letopočtom ale teploty klesli natoľko, že sa zmenšila alebo takmer vymizla populácia zvierat ako boli bizóny, jelene či pižmone. Tým vlci postupne prišli o svoju prirodzenú korisť a kvôli hľadaniu jedla sa začali častejšie pohybovať v blízkosti miest, kde žili ľudia. Nachádzali tam zvyšky jedla, čo dokazujú archeologické nálezy v podobe kostí ohlodaných vlčími zubami.
„Domestikácia psa na Sibíri odpovedá na množstvo otázok, ktoré sme ohľadom vzniku puta medzi psami a ľuďmi mali,“ citoval denník The Independent vedúcu výskumného tímu, britskú archeologičku Angelu Perriovú. Podľa nej postupne vznikli populácie vlkov, ktoré sa kvôli zjavným výhodám naučili sledovať človeka, a tie sa postupne začali od vlkov geneticky odlišovať. Po niekoľkých desiatkach generácií už sa sibírski vlci, ktorí sa k ľuďom pripojili, dali odlíšiť od svojich predkov vďaka zmenám DNA. Zrejme získavali nové schopnosti a iné zase strácali, takže postupne prestali sami loviť a spoliehali sa na potravu, ktorú im dali ľudia.
Vedci sa domnievajú, že ľudia v domestikácii vlkov nezohrali aktívnu úlohu. V postate len prijali vlkov, ktorí konzumovali odhodené zvyšky, ako ďalší prostriedok vlastnej ochrany, pretože vlci sa snažili obhajovať novoobjavený zdroj potravy a odháňali iných predátorov. Vedomé využívanie a cvičenie psov podľa výskumov začalo byť obvyklé najskôr až v 13. tisícročí pred naším letopočtom, vtedy už sa ľudia pri migrácii z miesta na miesto presúvali spoločne so psami.
„História ľudí a psov sa potom úzko prepletá. Evolúcia psov postupovala paralelne s dejinami ľudí, čo je jasne dokázané po celom svete,“ uviedol jeden zo spoluautorov štúdie, Gregor Larson z Oxfordskej univerzity. „Psi boli považovaní za cenných členov spoločnosti a zaobchádzalo sa s nimi takmer ako s ľuďmi,“ dodala Perriová, podľa ktorej nové vnímanie psov dokazujú napríklad ich hroby, často aj s obetami pre posmrtný život. Tie sú zhruba okolo roku 6 000 pred naším letopočtom doložené napríklad v Nemecku, Škandinávii, Amerike či v Japonsku.