Experiment, všeobecne známy ako Stanfordský marshmallowový test, vykonal ako prvý psychológ Walter Mischel v roku 1970 a jeho výsledky zverejnil o dva roky neskôr. Deťom pri ňom ponúkol praclík alebo penový cukrík marshmallow s tým, že ak budú ochotné počkať a nezjesť ho hneď, neskôr im dá dva. Následné štúdie sa zamerali na to, či deti, ktoré dokážu počkať, sú v živote úspešnejšie.
„Sépie v našej štúdii dokázali počkať na lepšiu odmenu a tolerovali odklad o 50 až 130 sekúnd, čo je porovnateľné s výsledkami, aké dosahujú stavovce, ako sú šimpanzy, vrany či papagáje,“ povedala hlavná autorka štúdie Alexandra Schnellová z anglickej Cambridgeskej univerzity pre časopis CNET.
Sépiám vedci pochopiteľne nemohli vysvetliť, že majú počkať na lepšiu možnosť. Preto im ukázali dve rôzne možnosti potravy za priehľadnou stenou. Za jednou bola surová kreveta a za druhou ich obľúbené živé krevetky. Vedci sépie naučili, že určité symboly na dvierkach komôrok s potravou znamenajú buď „otvoriť hneď“, „otvoriť o chvíľu“ alebo „neotvoriť vôbec“.
Dvierka s mŕtvou surovou krevetou sa otvorili hneď, ale ak ju sépia zožrala, vedci odobrali komôrku s živými krevetami. Ak sépia otvorila dvierka s mŕtvou krevetou, ale nezjedla ju, dostala neskôr možnosť skúsiť otvoriť dvierka so živými krevetami.
Vedci netušia, prečo sa u sépií vyvinula taká sebakontrola. Podľa jednej z teórií môže súvisieť s tým, že sépie sú veľmi zraniteľné zo strany predátorov, a preto je pre ne výhodné zostať v úkryte, kým sa neobjaví naozaj dobré sústo.
„Sépia trávi väčšinu času maskovaním, skrývaním a vyčkávaním, prestriedaným krátkymi úsekmi hľadaní potravy,“ uviedla Schnellová vo vyhlásení.
„Pri love musí opustiť svoj úkryt a prezradiť maskovanie, takže sú odhalené pred každým predátorom v oceáne, ktorý ich chce zožrať. Myslíme si, že schopnosť odložiť vlastné uspokojenie sa u nich mohla vyvinúť ako vedľajší produkt tohto spôsobu života, aby mohli sépie optimálne využiť obdobie lovu a zamerať sa na kvalitnejšiu potravu,“ dodala.