Žiara je dôsledkom interakcie hustého oblaku nabitých častíc so zemskou atmosférou. Oblak sa odtrhol od Slnka pri mimoriadne silnej erupcii, ku ktorej došlo 28. októbra o 17:35 SELČ. Pokiaľ bude geomagnetická búrka taká silná, ako astronómovia predpovedajú, budú žiary pozorovateľné z našich končín nízko nad severným obzorom s najväčšou pravdepodobnosťou už po zotmení. Pozorovať sa ich ale oplatí v priebehu celej noci.
Astronómovia tak predpovedajú silné arktické polárne žiary, ktoré by pri zvýšenej intenzite mohli byť viditeľné aj z Česka a Slovenska, a to v noci zo soboty na nedeľu. Predpoveď počasia je zatiaľ veľmi dobrá, navyše svojim svitom nebude rušiť Mesiac, ktorý vychádza až v druhej polovici noci.
Čítajte aj NASA: Sonda Lucy má problém, v misii však pokračuje
Pre pozorovanie je potrebné nájsť miesto s dokonalým výhľadom na sever, nerušené svetelným znečistením. A priebežne sledovať nejaký online aurorálny monitor, napríklad SolarHam. Zo všetkých indikátorov je najdôležitejšia tzv. Bz zložka medziplanetárneho magnetického poľa (IMF), ktorá musí byť pre vznik výrazných polárnych žiar záporná (graf na stránke SolarHam úplne dole – červená línia). Druhým významným indikátorom je potom hodnota Kp, ktorá udáva, pri akej intenzite geomagnetickej búrky je polárna žiara pozorovateľná z akých zemepisných šírok. V prípade hodnoty 6 sú viditeľné nízko nad severným obzorom, od hodnoty 7 vyššie sa dostávajú vysoko nad obzor.
Polárne žiary vznikajú v dôsledku interakcie nabitých častíc putujúcich kontinuálne zo Slnka s molekulami a atómami vzduchu vo vysokej atmosfére Zeme. Bežne sa vyskytujú medzi 80 až 150 km, vzácnejšie až do 400 km nad zemským povrchom. Za interakciou stoja konkrétne protóny, elektróny a tzv. alfa častice (jadrá hélia s dvoma protónmi a dvoma neutrónmi), ktoré Slnko spravidla produkuje počas silných erupcií v magneticky uzavretých oblakoch (tzv. plazmoidoch).
Čítajte aj Vedci možno prvý raz v histórii objavili planétu mimo našej galaxie
Zem má svoj prirodzený magnetický štít, vďaka ktorému je väčšina tohto životu nebezpečného žiarenia odklonená. Časť tohto slnečného materiálu sa ale uväzní v oblastiach okolo zemských magnetických pólov, kde siločiary magnetického poľa Zeme a teda aj častice preniknú do našej atmosféry. Tam potom vďaka zrážkam s atómami a molekulami vzduchu dochádza k excitácii (aj ionizácii) a následnému vyžiareniu v podobe viditeľného svetla.
Tak vlastne sledujeme v zemskej atmosfére tlejúci výboj, ktorého odtiene zodpovedajú konkrétnym hodnotám vyžiarenej energie. Najčastejšia zelená a červená žiara patrí excitovanému kyslíku, vzácnejšie modré zafarbenie potom zodpovedá ionizovanému dusíku.