Rastúce teploty permafrostu „vyvolávajú obavy z rýchleho topenia a potenciálneho uvoľňovania oxidu uhličitého“, uviedla autorka štúdie Kimberley Minerová, ktorá pracuje v Laboratóriu tryskového pohonu (JPL) americkej vesmírnej agentúry NASA.
Permafrost, ktorý bežne ani v lete nerozmŕza, pokrýva 30 miliónov kilometrov štvorcových planéty, z toho približne polovicu v Arktíde. Obsahuje dvojnásobok množstva oxidu uhličitého, než ktoré je v atmosfére, a trojnásobok množstva, ktoré sa do vzduchu dostalo od roku 1850 vinou ľudskej činnosti. Teplota sa v Arktíde vinou zmeny klímy zvyšuje rýchlejšie ako vo zvyšku sveta, a to o dva až tri stupne Celzia v porovnaní s teplotou pred priemyselnou revolúciou.
Čítajte aj Archeológovia našli stredoveký hrob, v ktorom bola kostra černošky
Odborníci v regióne tiež zaznamenali množstvo meteorologických anomálií. Večne zamrznutá pôda, ktorá má z definície najmenej počas dvoch rokov teplotu nula stupňov Celzia a menej, zaznamenala v rokoch 2007 až 2016 zvýšenie teploty v priemere o 0,4 stupňa Celzia.
Podľa štúdie dôjde do roku 2100 k strate približne štyroch miliónov kilometrov štvorcových večne zamrznutej pôdy, a to aj v prípade, že sa podarí zastaviť globálne otepľovanie.
Výskum uvádza, že úlohu budú hrať aj požiare. Počet týchto nekontrolovateľných živlov by mohol do polovice storočia vzrásť o 130 až 350 percent, čím by sa z večne zamrznutej pôdy uvoľňovalo stále viac oxidu uhličitého.
Čítajte aj Teploty oceánov rástli aj v roku 2021
Podľa ďalšej štúdie vedenej Janom Hjortom, výskumníkom z fínskej univerzity v Oule, je bezprostredne ohrozených takmer 70 percent ciest, potrubí, miest a tovární postavených na večne zamrznutej pôde. Zvlášť ohrozené je Rusko. Takmer polovica ropných a plynových polí v ruskej Arktíde sa nachádza v oblastiach permafrostu. V roku 2020 pri ruskom meste Norilsk uniklo kvôli roztápajúcemu sa permafrostu z nádrže tepelnej elektrárne viac ako 21 000 ton nafty a maziva, ktoré sa dostali do niekoľkých riek a do jazera. Cesty a ropovody sú ohrozené topením večne zamrznutej pôdy aj v Severnej Amerike.
Napriek tomu, že vedecké poznatky o permafroste sú stále hlbšie, zostávajú nezodpovedané niektoré otázky, vrátane toho, koľko oxidu uhličitého sa môže uvoľniť. Podľa Minerovej a jej kolegov nie je topenie permafrostu dostatočne zohľadnené v modeloch globálneho otepľovania. Nie je tiež jasné, či topenie povedie k zalesneniu arktickej oblasti, kde budú rastliny schopné absorbovať uvoľnený oxid uhličitý, alebo k vysušeniu oblasti s častejšími požiarmi.