Austrálčania však poznajú vrieskavce predovšetkým pre ich záľubu v nezbedných kúskoch. Bežnou súčasťou austrálskeho detstva je naučiť sa každú jar vyhýbať náletom vrieskavcov, ktoré deti vnímajú ako hrozbu.
Avšak ich najnovší kúsok zamotal hlavu aj vedcom, ktorí ich chceli študovať. V štúdii zverejnenej v časopise Australian Field Ornithology vedci priznali, že sa im nakoniec nepodarilo uskutočniť zamýšľaný výskum.
Namiesto toho zistili, ako veľmi sú tieto vtáky šikovné – a že sú schopné mimoriadne nezvyklého správania, keď jeden vták pomáha druhému bez zjavného, zištného dôvodu.
Čítajte aj Austrálski vedci zaznamenali ďalšie rozsiahle blednutie koralovej bariéry
V roku 2019 sa Dominique Potvinová, ekologička z austrálskej University of the Sunshine Coast, rozhodla študovať sociálne správanie vrieskavcov. Spolu so svojim tímom asi šesť mesiacov vytvárala a zdokonaľovala postroj, ktorý by mohol niesť miniatúrne sledovacie zariadenie. Venovali maximum starostlivosti tomu, aby postroj vtáky neobmedzoval a verili, že je prakticky nemožné, aby si ho zložili.
Potom Potvinová s tímom upevnila sledovacie zariadenie na vrieskavce a vtáky odleteli bez najmenších známok toho, že by im zariadenie akokoľvek prekážalo. V tej chvíli sa ale pôvodné zámery tímu začali rúcať. „Prvé sledovacie zariadenie bolo dole pol hodiny po tom, ako sme ho nasadili,“ uviedla.
V pozoruhodnom prejave spolupráce zostal vrieskavec, ktorý na sebe mal sledovacie zariadenie, v pokoji, zatiaľ čo druhý sa pustil do popruhu zobákom. Počas 20 minút našiel jediné slabé miesto – sotva milimeter veľké zapínanie – a uštipol ho zobákom.
Čítajte aj S výskumom a liečbou zriedkavých ochorení pomáhajú aj českí vedci
Potvinová a jej tím neskôr videli, ako iné vrieskavce odstraňujú postroje z ďalších dvoch vtákov. Vedcom príprava piatich postrojov so sledovacím zariadením trvala šesť mesiacov, vrieskavce sa ich zbavili počas troch dní.
„Najskôr nám to lámalo srdce,“ povedala Potvinová, „ale neuvedomovali sme si, aké je to výnimočné. Vrátili sme sa k literatúre a pýtali sa sami seba: ‚Čo sme prehliadli?‘ Ale nič sme nenašli, pretože to, čoho sme boli svedkami, bolo nové správanie.“
Jediný podobný príklad toho, čo Potvinová označila za „altruistické záchranné správanie“, kedy vtáky pomáhajú iným vtákom bez toho, aby z toho mali hmatateľný prospech, bol zaznamenaný u trsteniarika seychellského. Tie pomáhajú ostatným členom svojej sociálnej skupiny uniknúť z lepkavých zhlukov semien, do ktorých sa zaplietli.
Čítajte aj Návrat strašiaka? Tuberkulóza na Slovensku nevymizla
Podľa Potvinovej bolo správanie vrieskavcov „zvláštnou kombináciou pomoci a zároveň riešenie problémov. Prejavila sa u nich skutočne sociálna povaha a kognitívna schopnosť riešiť hádanky,“ dodala.
„To je zrejme tiež dôvodom, prečo sa im darí v našom meniacom sa prostredí, či už na poľnohospodárskych farmách alebo v mestských oblastiach,“ uviedla. „Sú schopné veci riešiť novým spôsobom.“
Vrieskavec austrálsky je stredne veľký, čiernobiely vták, ktorý vzhľadom pripomína vranu alebo straku. Obýva takmer 90 percent pevninskej Austrálie a je bežným obyvateľom parkov a záhrad po celej krajine.