Pred Smetackovým objavom si vedci mysleli, že veľryby sú iba predátormi; denne zožerú desať až 20 ton rýb, a potom už len vylučujú. Ale niečo im v tejto rovnici celkom nesedelo. Kvôli komerčnému lovu boli v priebehu storočí vyhubené desaťtisíce veľrýb. A napriek tomu úbytok veľrýb neznamenal automaticky zvýšenie počtu rýb. Ba práve naopak.
Smetackov výskum ukázal, že veľryby síce zožerú tony rýb, ale ich výkaly plné železa podporujú ďalšie oceánske organizmy, a prispievajú tak ku kolobehu života. Veľryby sa živia rybami a vo svojich výkaloch uvoľňujú živiny, ktoré fungujú ako hnojivo. Živiny podporujú rast a poskytujú potravu ďalším organizmom na morskom dne.
Čítajte aj Orangutany používajú slang, aby ukázali, aké sú 'super'
Medzi tieto organizmy patria aj niektoré z najmenších živých tvorov, známych ako fytoplanktón. A pokiaľ je v danej oblasti obzvlášť vysoké množstvo živín, môže táto forma života explodovať do takzvaného vodného kvetu.
Vodný kvet pohlcuje oxid uhličitý – jeden zo štyroch hlavných skleníkových plynov prispievajúcich k zmene klímy. Potom, ako sa fytoplanktón nakŕmi oxidom uhličitým, uvoľňuje na oplátku kyslík. Naše oceány absorbujú neuveriteľných 30 percent oxidu uhličitého, ktorý sa uvoľňuje do atmosféry pri spaľovaní fosílnych palív.
Teraz by ale chcel medzinárodný výskumný tím zistiť, či by bolo možné spomínaných 30 percent ešte zvýšiť. Na tento účel chcú vedci umelo podporiť rast fytoplanktónu pomocou falošných veľrybích výkalov a zvýšiť schopnosť oceánov absorbovať uhlík na 50 percent.
Čítajte aj Hormón oxytocín zbližuje aj levy, pokiaľ nejde o jedlo
Tím vedie profesor David King, predseda Strediska pre nápravu klímy na Cambridgeskej univerzite. King tvrdí, že s pomocou umelého veľrybieho trusu by oceány mohli zachytiť až 20 miliárd ton skleníkových plynov ročne.
V roku 2020 ľudská činnosť vypustila viac ako 34 miliárd ton oxidu uhličitého – pokiaľ sú teda Kingove prognózy správne, oceány by mohli zachytiť viac ako polovicu našich ročných globálnych emisií skleníkových plynov.
King a jeho tím chcú už teraz v apríli začať výskum pri juhozápadnom pobreží Indie. Ich falošný veľrybí trus bude obsahovať dusičnany, fosforečnany, kremičitany a železo – podobne ako pravé veľrybie výkaly. Na jeho výrobu vedci použijú prírodné materiály, ako je sopečný popol alebo púštny piesok; u oboch bolo zistené, že pomáhajú k rastu fytoplanktónu.
Čítajte aj Záhadu obávaného spinosaura rozlúštila štúdia skúmajúca hustotu kostí
Umelý trus chcú vedci na morské dno posielať s pomocou akýchsi pltí z ryžových šupiek, ktoré sú odpadovým produktom a vedci ich môžu získať z továrne v indickom štáte Góa. V počiatočnej fáze experimentu budú vedci zisťovať, či ich nápad s využitím ryžových šupiek ako nosiča výkalu funguje.
Akonáhle budú tieto testy ukončené, chceli by vykonať ďalšie experimenty v mnohých svetových oceánoch. David King však hovorí, že nemajú v úmysle vypustiť do oceánu hromadu chemikálií. Ako poučenie im slúži výskum umelého hnojenia v poľnohospodárstve.
Čítajte aj Do Londýna sa po 400 rokoch vrátili bobry
„Väčšina našej poľnohospodárskej pôdy je bez dážďoviek, čo je smiešne,“ uviedol King. „Dážďovky robia všetku orbu za nás, a to veľmi šetrným spôsobom.“ Experimenty ukazujú, ako dážďovky pomáhajú vsakovať vodu do pôdy spôsobom, ktorý je prospešný pre rast rastlín. Na pôde hnojenej umelými látkami, ktoré dážďovky hubia, ale štúdie preukázali, že sa voda v pôde nezadržiava a plodiny majú tendenciu odumierať. „Nechceme, aby podobné problémy vznikli v oceánoch,“ dodal King.