Napriek sláve bola jeho presná veľkosť a tvar dlho predmetom sporov, napísal denník The New York Times (NYT). Pretože sú kostry žralokov z veľkej časti tvorené chrupavkami, zriedkakedy dochádza k ich fosilizácii.
Vedci sa preto pri odhadoch jeho veľkosti pohybujú v rozmedzí od desiatich až do 18 metrov, na základe nájdených zubov a porovnaní so žijúcimi príbuznými, medzi ktorých patrí aj biely žralok. Nový trojrozmerný model žraloka, zverejnený v časopise Science Advances, však naznačuje, že megalodón mohol byť väčší a rýchlejší, než sa doteraz predpokladalo.
Paleontologička z univerzity v Swansea Catalina Pimientová spolu s Johnom Hutchinsonom z Royal Veterinary College v Londýne vytvorili trojrozmerný počítačový model, čiastočne založený na skenoch zachovalej chrbtice objavenej v 60. rokoch 19. storočia a uloženej v belgickom Kráľovskom inštitúte prírodných vied.
Dvojica použila aj megalodonie zuby a sken celého tela žraloka bieleho, najbližšie žijúcej obdoby megalodona. Výsledný model naznačuje, že žralok meral skoro 16 metrov a vážil asi 67 ton. To je asi toľko ako žralok veľrybí. Je možné, že niektorí megalodoni boli ešte väčší.
Existujú totiž ďalšie skamenelé stavce, ktoré sú o polovicu väčšie ako stavce, ktoré vedci použili na zostavenie modelu. Najväčší jedinci tak mohli dorastať do dĺžky asi 20 metrov, čo je viac, než dorastá v súčasnosti vráskavec dlhoplutvý.
Čeľuste modelu megalodona sa mohli otvoriť natoľko, že by dokázal zjesť osem metrov dlhú kosatku na iba päť zhryzov. Aj keď je počítačové modelovanie celkom spoľahlivé, využíva sa predovšetkým u tých zvierat, ktorých hmotnosť je známa. Niektorí vedci však poukazujú na to, že model vychádza z predpokladov o megalodonoch, ktoré neboli potvrdené fosílnymi nálezmi.
„Veľkosť a tvar ďalších kostrových súčastí, ako je lebka, čeľuste a všetky plutvy, zostávajú vo fáze špekulácií,“ povedal profesor paleobiológie na Univerzite Vincencie z Pauly v Chicagu Kenšu Šimada. Pokiaľ je však model naozaj presný, malo by to vplyv aj na rýchlosť, akou sa dravec pohyboval, a na jeho apetít.
Tím zistil, že megalodony mohli dosiahnuť rýchlosť viac ako tri kilometre za hodinu, čo je oveľa väčšia hodnota ako pri 33 ďalších žralokoch, ktoré vedci skúmali. Zo súčasných žralokov dosahuje najvyššiu rýchlosť žralok tichooceánsky, ktorý zvládne plávať viac ako tri kilometre za hodinu. Vzhľadom na to, že pomalší biely žralok dokáže uraziť vyše 12 000 kilometrov bez prestávky, tím argumentoval, že megalodon mohol pravdepodobne preplávať oveľa viac.
Fosílne pozostatky z Peru síce ukázali, že megalodon príležitostne lovil tulene, ale jeho obrovská telesná veľkosť a potenciálne energetické nároky naznačujú, že by ako potravu potreboval vysoko kalorickú korisť, ako sú napríklad veľryby, uviedla Pimientová.
Čítajte aj Svetové rieky vysychajú, napísala CNN a zverejnila porovnávacie satelitné snímky
Ako transoceánsky superpredátor hral pravdepodobne podobnú úlohu v ekosystémoch oceánov pred desiatkami miliónov rokov, keď bola hladina mora o dosť vyššia ako v súčasnosti. Tieto vrcholové predátory sú však často prekvapujúco zraniteľné voči meniacemu sa svetu. V pliocéne viedol rast polárneho ľadu k častým zmenám morskej hladiny a k strate dôležitých pobrežných biotopov. Úbytok veľkých koristí pravdepodobne donútil megalodona priamo súperiť s menšími žralokmi, ako je žralok biely.
Posledný z týchto obrovských predátorov zmizol pred tromi miliónmi rokov. „Dá sa predpokladať, že jeho vyhynutie malo globálny vplyv na potravinové reťazce,“ uviedla Pimientová. Model tímu preto naznačuje, že megalodon nebol len fyzicky väčší, ako sa doteraz predpokladalo, ale pravdepodobne hral aj väčšiu úlohu v oceánskych systémoch, ktoré po jeho odchode zostali síce chudobnejšie, ale bezpečnejšie.