Život obľúbených lastovičiek dlhodobo monitorujú vedci z Ústavu biológie stavovcov AV ČR.
Lastovičí samec priletí k nechránenému hniezdu, chvíľu postojí na okraji, rozhliadne sa okolo, potom skloní hlavu a zobákom vyhodí vajcia z hniezda. U susedov sa odohráva na pohľad väčšia dráma. Samec po asi piatich pokusoch vyhodí z hniezda mláďa neprítomných rodičov. To pád na zem neprežije. Takto im už zabil niekoľko potomkov. Hniezdo chce zrejme obsadiť sám a založiť si v ňom vlastnú rodinu. Zachytiť drsné praktiky vtákov pri boji o svoje miesto na svete sa podarilo na Třeboňsku ornitológom z Ústavu biológie stavovcov AV ČR, ktorí v oblasti lastovičky obyčajnej (Hirundo rustica) už trinásť rokov monitorujú.
Čítajte aj Video: Ako sa preváža bijúce srdce?
Lastovičky sú sociálne monogamné — samce a samice tvoria dočasné páry, ktoré spolu stavajú hniezda a starajú sa o mláďatá. Hoci sú páry pri hniezdení stabilné, samce aj samice kopulujú s vtákmi v okolí, sú si neverní.
„V získavaní mimopárových partneriek sú najúspešnejší starší samci v strednom veku, ktorí majú tri až štyri roky. A to aj napriek tomu, že majú podľa našich meraní horšie spermie. Pre samice je dôležitejšia ich skúsenosť a možno nejaké kvality súvisiace s tým, že sa dožili takého požehnaného veku,“ vysvetľuje Tomáš Albrecht, vedúci výskumnej skupiny evolučnej ekológie vtákov v Ústave biológie stavovcov AV ČR.
Mimopárová je pätina mláďat, funguje hniezdny parazitizmus
Až pätina mláďat, ktoré sa v hniezdach vykľujú, sú mimopárové, splodil ich iný otec ako partner matky. Mnohé páry stihnú zahniezdiť počas leta dvakrát, výnimočne aj trikrát. V priemere tak majú lastovičie samice päť až desať mláďat za sezónu. Samce sú v množstve splodených mláďat oveľa variabilnejšie – v niektorých hniezdach mláďatá vôbec nepatria tým, ktorí ich kŕmia. Takí „otcovia“ často za sezónu žiadne vlastné mláďa nemajú. Sú ale medzi nimi takí, ktorí ich zvládnu aj dvadsaťpäť.
Všetci samci si musia svoje promiskuitné samice starostlivo strážiť. Chodia za nimi aj kolegovia, ktorým sa nepodarilo zohnať sociálnu partnerku, spáriť sa. Býva ich okolo dvadsať percent, predovšetkým ide o mladých, rok starých jedincov.
Naopak, samice sa spária vždy. V populácii je totiž samcov nadbytok. Samice občas navyše kladú svoje vajcia do cudzieho hniezda, a prenechávajú tak ich inkubáciu a starostlivosť o potomkov nevlastným rodičom. Ide o takzvaný hniezdny parazitizmus.
Big Brother
Starostlivosťou o cudzie vajcia či mláďatá prichádzajú lastovičky o energiu, čo sa negatívne premieta do ich vlastného rozmnožovania. Cudzie vajcia samice štrnásť dní zahrievajú a potom musia obaja rodičia vyliahnutého potomka približne tri týždne kŕmiť, kým sa sám rozletí do „sveta“.
Aby vedci zistili, či sa vtáky kvôli parazitizmu naučili cudzie vajcia spoznávať a zbaviť sa ich, alebo ide o „iba“ upratovanie hniezda – lastovičky sú veľmi poriadkumilovné – urobili zaujímavý experiment. Do hniezd im dali predmety, na rozdiel od ich vajec odlišných farieb a tvarov. Sledovali, či sa budú riadiť farbou alebo tvarom, keď ich budú vyhadzovať. Farba by indikovala, že ide o cielene vyvinutú obranu proti hniezdnemu parazitizmu, pretože parazitické vajcia sa od vlastných líšia predovšetkým farbou.
„Lastovičky sa však riadili iba tvarom vložených predmetov a nie ich sfarbením. Predmety, ktoré mali tvar vajca, prijímali lastovičky oveľa ochotnejšie ako tie v podobe hviezdy. To naznačuje, že vyhadzovanie cudzích vajec je iba prejavom ich vysoko vyvinutého zmyslu pre poriadok v hniezde,“ opisuje Michal Šulc.
S kolegom Václavom Jelínkom z Ústavu biológie stavovcov AV ČR už tretí rok videokamerami natáčajú hniezda lastovičiek, ktorým pod kožu implantovali špeciálne čítačky čipov. Vedci monitorujú až šesťdesiat hniezd dvadsaťštyri hodín denne. Môžu tak identifikovať hniezdne parazity aj vrahov mláďat z úvodu článku.
Dáta o lastovičkách zbierajú ornitológovia z Akadémie vied ČR pod vedením Tomáša Albrechta už trinásť rokov v štyroch lokalitách – napríklad na biofarme, ktorej majiteľ je amatérsky ornitológ, v chlieviku a v stajni, kde môžu hniezdiť na relatívne malom priestore až desiatky párov. Disponujú unikátnou databázou s údajmi o jedenástich tisícoch jedincoch, ktorá u voľne žijúcich vtákov nemá obdobu. Malí vtáci s dlhým hlboko vykrojeným chvostom sú verní miestu, kde prvýkrát zahniezdili, a vďaka tomu ich odborníci môžu systematicky monitorovať a skúmať v priebehu celého ich života. Aj to je úplne unikátna situácia.
Čítajte aj Je rýchly, silný, pružný aj odolný. Nového chrobáka tak vedci pomenovali po Djokovičovi
Vtáky: žijúce dinosaury
Potrebné dáta zbierajú počas jari a leta, štyrikrát ročne sa snažia v monitorovaných lokalitách odchytiť všetky lastovičky. Tento rok sa im podarilo do pripravených sietí okolo budov, na ktorých hniezdili, chytiť na sto sedemdesiat lastovičiek. Každého vtáka označili unikátnou kombináciou farebných krúžkov slúžiacich na identifikáciu jedincov. V mobilnom laboratóriu priamo v mieste odchytu potom vedci merajú ich kondíciu, hmotnosť, rôzne morfometrické a iné znaky, ktoré by mohli alebo teoreticky mali slúžiť ako signály pohlavného výberu. Odoberajú im aj vzorku spermií, zisťujú ich mobilitu, analyzujú dedičnosť rôznych znakov.
Vtáky sú vlastne žijúce dinosaury, ich vlastná línia siaha až do obdobia jury pred sto štyridsiatimi miliónmi rokov, teda asi osemdesiat miliónov rokov po prvých cicavcoch. Vtáky (a dinosaury všeobecne) majú posledného predka spoločného s cicavcami v dobe pred viac ako tristo miliónmi rokov v karbóne. Cesty oboch línií išli teda iným smerom – ako cicavce s nimi nemáme veľa spoločného. Súbežne sa vyvíjali ich telesné znaky aj vlastnosti súvisiace s aktívnym spôsobom života. „Poskytujú nám pohľad na paralelný vývoj rôznych znakov a adaptácií. Z cicavčieho hľadiska sú tak trochu mimozemšťania a my zase pre nich,“ dopĺňa Tomáš Albrecht.
Kto je tu otec?
Čo robí lastovičky atraktívnymi a ako si vyberajú partnerov? Vedci sa zamerali na jeden z možných a u lastovičiek často diskutovaných sexuálnych znakov: dlhé chvostové perá u samcov, tvar a hĺbku chvostovej vidlice. Ich výsledky naznačujú, že sa možno budú raz prepisovať učebnice. „Hoci v každej nájdete, že chvostové perá sú silným sexuálnym znakom a podľa neho si samice vyberajú párových aj mimopárových partnerov, naše dáta to nepotvrdzujú,“ vysvetľuje Tomáš Albrecht.
Pokiaľ ide o chvostové perá, podľa doterajších pozorovaní sú skôr znakom dominancie pri pokuse samcov vystrnadiť konkurenta z už obsadeného hniezda. Bojom o neho lastovičky šetria energiu. Výhodu majú samci, ktorí prilietajú na jar z teplej Afriky ako prví, často jednotlivo. Víťazi dlhého letu môžu zabrať voľné bývanie z predchádzajúcich rokov. Po škárovaní v ňom lastovičky len upracú a nanovo vystelú. Postaviť celé hniezdo z blata zaberie páru lastovičiek týždeň – a pracujú intenzívne, od rána do noci. Niektoré v snahe vyhnúť sa takejto záťaži radšej skúšajú vyhnať vtáky z už obsadeného hniezda. Alebo im zabijú mláďatá…
Lastovičky (hlavne samci) sú verné miestu, kde prvýkrát zahniezdili. Vďaka tomu môžu vedci pomocou DNA a bohatej databázy rekonštruovať dĺžku ich dožitia a zložité príbuzenské vzťahy. V jednej lokalite je aj tridsať hniezd a nevery sú rozšírené. „Vieme, ako dlho ktoré zviera žilo, ako bolo v priebehu života úspešné, či sa mu podarilo zohnať partnera, koľko mláďat bolo schopné za život vyprodukovať,“ vysvetľuje Tomáš Albrecht.
Čítajte aj Sliny lariev vijačky voskovej rýchlo rozkladajú polyetylén
Rozmaznávajme ich
Poslovia jari radi stavajú hniezda vo vnútri budov, vyhovuje im teplo a dobytok, ktorý ho generuje. Akonáhle z daného miesta zvieratá zmiznú, vytratia sa do niekoľkých rokov aj lastovičky, mláďatá sa v ňom odmietajú usadiť. Po vyliahnutí mladej lastovičky navštevujú rôzne možné budúce hniezdiská a starostlivo si vyberajú, kde sa potom natrvalo usadia. V tejto fáze sú mláďatá zrejme schopné preletieť aj niekoľko desiatok kilometrov. Keď sa im miesto zapáči, vracajú sa naň po celý život. V tohtoročnej sezóne si ornitológovia museli v jednej z lokalít prenajať na leto šesť oviec, aby novým lastovičkám prostredie vyhovovalo. Farmár, v ktorého stajni vtáky roky monitorovali, sa totiž rozhodol s chovom oviec skončiť.
Podľa Tomáša Albrechta sú lastovičky napriek zdanlivému pocitu, že je ich všade dosť, vcelku ohrozeným druhom. Ubúda miest, kde môžu zahniezdiť, a moderné poľnohospodárstvo je až nezdravo sterilné. „Ľudia už nechovajú sliepky alebo prasce tak ako predtým, ani na dedine. Napríklad v kravínoch sa môže pomaly jesť zo zeme a majitelia velkochovov sa často kvôli poriadku hniezd zbavujú.“
Vždy koncom augusta a začiatkom septembra lastovičky miznú z dohľadu, opúšťajú svoje hniezda. Väčšina sa presúva nocovať do rákosia predtým, ako sa vydajú do Afriky a zmiznú úplne. To ľudí v minulosti miatlo. Mysleli si, že sa vtáky na zimu zahrabávajú do bahna a na jar zase vyliezajú. „Ľudia tomu naozaj verili. Existuje obraz zo Švédska zo sedemnásteho storočia, na ktorom je zobrazený lov lastovičiek rybárskou sieťou,“ smeje sa Tomáš Albrecht.
Pred dlhou cestou do zimovísk sa páry rozpadávajú a každý sám za seba odlieta za teplom. Pravdepodobne sa už nikdy nedajú dokopy. „Poznáme niektoré lastovičky, ktoré boli dva roky po sebe spolu, ale je to vec náhody a nie je to bežné,“ dopĺňa Tomáš Albrecht.
Čítajte aj Čiastočky sadzí prítomné v pupočníkovej krvi môžu poškodiť orgány dieťaťa
Letokruhy lastovičiek
Lastovičky z juhu Čiech zimujú v tropických lesoch Konga a v savanách južnej Afriky. Sú dobrými a výkonnými letcami, dokážu prekonať veľké vzdialenosti aj zložité terény. Cestu zvládnu za niekoľko týždňov. O tom, čo sa deje vo vzduchu, kde presne zastavujú a prečo, veľa informácií nemáme.
Satelitné vysielačky, ktoré sa s úspechom využívajú u veľkých druhov vtákov a mohli by priniesť odpovede, lastovičky neunesú. Vedci ich môžu vybaviť drobným geolokátorom. Aj ten je na hranici maximálnej odporúčanej hmotnosti, ktorú vtáky vážiace sedemnásť až dvadsať gramov unesú.
Geolokátor automaticky zaznamenáva údaje o čase a svetle, teda o západe a východe Slnka. Potom, čo vtáka ďalší rok vedci znovu odchytia a dáta stiahnu, sú schopní z týchto údajov spočítať, kadiaľ približne lastovička letela a kde trávila zimu.
Nahrubo lokalizovať biotop, v ktorom lastovička zimovala, je možné aj vďaka analýze izotopov uhlíka a dusíka v ich perí. To vymieňajú vtáky na zimovisku. Rôzne prostredia (napríklad savana a les) sú charakteristické špecifickými rastlinami. Rastlinami sa živí hmyz a ním lastovičky, ktoré získané prvky ukladajú v rastúcom perí. Tam sú zakonzervované a možno ich využiť pri analýze.
V rastúcom perí sa z krvi ukladajú aj pohlavné a stresové hormóny. Ich rozbor prezrádza, v akej kondícii boli vtáci na zimovisku. „Navyše perie pri raste vytvára prúžky, niečo ako letokruhy stromov. Každý deň sa vytvorí jeden. Podľa ich šírky môžeme zistiť, ako rýchlo rástlo,“ dodáva Tomáš Albrecht.
Napriek svojej popularite sú lastovičky stále relatívne málo prebádané. Pred vedcami stojí ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Vďaka unikátnemu dátovému súboru môžu ale postupne skladať zložitú mozaiku a ďalej sa pýtať: ako starnú lastovičky? Je promiskuita užitočná stratégia? Má z nej prospech aj samica? Akú kontrolu má samica nad oplodnením? Sú mláďatá nevlastných rodičov nejako znevýhodnené? Odpovede na tieto otázky by nám, ktorí sme šli vo vývojovej línii inou cestou, raz mohli pomôcť lepšie porozumieť vlastným reprodukčným systémom i správaniu. Klásť si môžeme podobné otázky: prečo väčšina ľudských kultúr podporuje monogamiu? Je pre nás výhodnou stratégiou, alebo máme radi vo veciach poriadok, podobne ako lastovičky?
Zdroj: Zuzana Šprinclová, Divízia vonkajších vzťahov SSČ AV ČR