Keď sa povie „priateľstvo,“ väčšine napadne niečo výhradne ľudské. Predstava, že by si zvieratá mohli vytvárať medzi sebou dlhodobé, obojstranne výhodné vzťahy, ktoré presahujú hranice genetickej príbuznosti, bola dlhé roky považovaná za príliš odvážnu. No nový výskum afrických škorcov nádherných (Lamprotornis superbus) naznačuje, že niektoré druhy vtákov sú schopné presne toho. A robia to možno sofistikovanejšie, než si vedci doposiaľ mysleli.
Viac než len spolupráca
Škorce nádherné žijú v rozľahlých kŕdľoch, ktoré môžu mať od sedem do šesťdesiat členov. Tieto skupiny obývajú náročné podmienky východnej Afriky, kde sú suchá časté a potrava vzácna. V takomto prostredí si žiadny rodič nemôže dovoliť vychovávať mláďatá sám. Preto sa vyvinula forma spoločného rodičovstva, v ktorom sa do starostlivosti o potomstvo zapájajú aj jedinci, ktorí práve nehniezdia, takzvaní pomocníci. Na tom by však nebolo nič výnimočné. Podobné formy „kooperatívneho hniezdenia“ sú známe u zhruba 10 percent vtáčích druhov. No čo robí škorce výnimočnými, je spôsob, akým túto pomoc distribuujú.
Pomoc mimo rodiny? Áno a cielene
Počas viac než 20 rokov pozorovaní v Keni, ktoré zahŕňali 410 hniezd a 1 175 geneticky analyzovaných vtákov, vedci zistili, že škorce nepomáhajú len svojim príbuzným. Naopak, častokrát poskytujú pomoc jedincovi, s ktorým nie sú geneticky nijako spojení. A čo viac, nejde o náhodnú pomoc. Tieto „cudzie“ vtáky si navzájom pomáhajú opakovane, v rôznych hniezdnych sezónach.
„Môžeme pozorovať jasné vzorce recipročnej výmeny – pomôžem ti tento rok, a ty pomôžeš mne nabudúce,“ vysvetľuje profesor Dustin Rubenstein, spoluautor štúdie publikovanej v prestížnom vedeckom časopise Nature. Takéto správanie nápadne pripomína ľudské priateľstvá, kde sa vzájomná pomoc neodvíja od pokrvného puta, ale od dôvery, poznania a skúsenosti s daným jedincom.
Ako sa rodí operené priateľstvo
Najvýraznejšie sa tieto vzťahy ukazujú u takzvaných imigrantov, teda vtákov, ktoré sa narodili mimo skupiny a neskôr sa k nej pridali. Títo jedinci nemajú v skupine blízkych príbuzných, a preto sú „nútení“ vytvárať si nové sociálne väzby. Pomoc pri výchove mláďat iným dospelým vtákom je pre nich spôsob, ako si získať miesto v spoločenstve.
Čo je však mimoriadne zaujímavé, je fakt, že tieto väzby nie sú rozptýlené na celú skupinu. Škorce si vyberajú konkrétnych jedincov, s ktorými si „vymieňajú služby“. Vedci preto hovoria o stabilných, párových vzťahoch, ktoré sú do značnej miery predvídateľné a cielené.
Zložitá evolučná stratégia
V pozadí tohto správania je, samozrejme, evolučná výhoda. V prostredí, kde je reprodukcia náročná a mláďatá majú bez kolektívnej pomoci malú šancu na prežitie, je výhodné vytvárať väzby, ktoré zabezpečia podporu v budúcnosti. A hoci sa môže zdať, že pomáhať cudzím mláďatám je z evolučného hľadiska strata energie, z pohľadu výhod reciprocity tomu tak nie je.
Tieto pozorovania zároveň spochybňujú tradičné chápanie tzv. príbuzenskej selekcie – teórie, podľa ktorej zvieratá pomáhajú výhradne tým, s ktorými zdieľajú gény. Ukazuje sa, že niektoré druhy môžu prežiť a uspieť aj vďaka „sociálnej reciprocite“.