Extrémne pomalé, milé a usmievajúce sa zvieratko, ktoré napriek svojim veľkým pazúrom vyzerá veľmi nevinne. Leňoch, ľudovo avšak nesprávne označovaný ako leňochod, dnes obýva najmä dažďové pralesy a väčšinu dňa trávi zavesený hlavou dolu na vetvách stromov. Pred miliónmi rokov však bol úplne iný. Namiesto malého šesť kilogramov vážiaceho zvieraťa sa po Južnej a Severnej Amerike prechádzali jeho obrovskí príbuzní. Mohutné pozemné leňochy mali veľkosť ázijských slonov a so zakrivenými pazúrmi dlhšími než ľudské predlaktie vyvolávali hrôzu.
Evolučný experiment, ktorý sa trikrát zopakoval
Vedci sa snažili vyriešiť túto evolučnú záhadu a prísť na to, prečo sú dnes leňochy tak malé a doslova neškodné. V rámci niekoľko rokov trvajúceho výskumu zbierali stovky fosílií a analyzovali DNA viac než šesťdesiatich druhov žijúcich aj vyhynutých leňochov, aby vytvorili ich evolučný strom života. Výsledok? Veľkosť týchto zvierat sa nevyvíjala náhodne, ale bola úzko spojená s prostredím, v ktorom žili.
Ukázalo sa, že aspoň tri nezávislé línie leňochov si počas miliónov rokov „zvolili“ cestu gigantizmu. Tento vývojový skok sa odohral v období, keď sa planéta ochladzovala a vysychala. Lesy ustupovali savanám, a preto sa viac oplatilo byť veľký, odolný a pripravený prežiť v drsnejšom svete. Byť veľkým totiž znamenalo menej tepelnej straty, efektívnejší pohyb na dlhšie vzdialenosti a viac ochrany pred predátormi. V chladnom a otvorenom prostredí to bola výhoda. Naopak, tie leňochy, ktoré sa vrátili na stromy, si zachovali menší vzrast, či už kvôli fyzikálnym limitom konárov alebo preto, že vo výškach sa o ne predátori príliš nezaujímali.
Obrovskí baníci a všestranné živočíchy
Najväčšie známe druhy, ako napríklad Megatherium, dosahovali hmotnosť až 8 ton a boli vysoké ako medveď postavený na zadných nohách. Svoje pazúry používali nielen na obranu, ale aj na výstavbu. Dokázali si doslova vyhrabať vlastné jaskyne z kameňa a hliny. Dôkazom sú desiatky nálezov jaskýň s charakteristickými škrabancami vo vnútri.
Iné druhy sa zas prispôsobili púštnemu životu a žili v prirodzených skalných dutinách, ktoré zároveň slúžili ako latríny. V jednej takej jaskyni paleontológovia našli veľké množstvo fosilizovaných výkalov leňochov a netopierov.
No a napokon ešte na Zemi žili aj slony oceánu – druh Thalassocnus, ktorý sa adaptoval na život pri mori. Mal husté kosti na reguláciu vztlaku a dlhý nos na spásanie morských rias. To je len dôkazom, že leňochy boli skutočne mimoriadne rôznorodé.
Koniec jednej epochy
Obrovskí leňochy prežili všetky výkyvy klímy za posledných 30 miliónov rokov. Ale niečo ich nakoniec porazilo. A pravdepodobne to bol človek. Pred asi 15 tisíc rokmi začali prví ľudia rodu Homo sapiens kolonizovať Ameriku. Z toho istého obdobia miznú aj nálezy najväčších leňochov. Neboli totiž rýchle, boli veľké a žili na otvorenom priestranstve. Stali sa tak ľahkým cieľom a potravou pre lovcov. V Karibiku prežili dva druhy stromových leňochov až do obdobia pred 4500 rokmi.
Lekcie z minulosti
To, že leňoch vyhynuli, nie je len príbehom dávnych čias. Je to varovanie. Boli to mimoriadne úspešné živočíchy, ktoré sa prispôsobili rôznym prostrediam a výzvam. Nedokázali čeliť však jednému, rýchlo sa šíriacemu druhu, ktorý menil krajinu aj ekosystémy – ľuďom. Dnes zostali na Zemi už len dve malé druhy stromových leňochov zo Strednej a Južnej Ameriky. Žijú nenápadne ukryté v korunách stromov.