Na prvý pohľad pôsobia len ako fascinujúce pozostatky z dávnej minulosti. Pod povrchom skamenených kostí dinosaurov sa skrýva niečo omnoho aktuálnejšie. Stopa po chorobe, ktorá trápi ľudí dodnes. Rakovina. V novom výskume vedci odhalili, že tieto prastaré tvory si niesli genetický a biologický odkaz, ktorý by mohol pomôcť v boji proti rakovine aj dnes.
Keď mal dinosaurus nádor
V rumunskom pohorí Hațeg, známom svojou unikátnou faunou z obdobia vrchnej kriedy, objavili paleontológovia fosíliu Telmatosaura, bylinožravého dinosaura, ktorý žil pred vyše 66 miliónmi rokov. Na prvý pohľad by na tom nebolo nič výnimočné. Podrobnejšie skúmanie však odhalilo nádor v čeľusti. Šlo o takzvaný ameloblastóm, teda benígny nádor, ktorý sa vyskytuje aj u ľudí.
Vedci z britských univerzít Anglia Ruskin a Imperial College London využili špičkové technológie, aby sa dostali hlbšie než len ku kostiam. Pomocou elektrónovej mikroskopie sa im podarilo identifikovať štruktúry podobné červeným krvinkám. A čo je dôležitejšie, v zachovaných tkanivách objavili aj proteíny. Práve tie môžu byť kľúčom k pochopeniu evolúcie rakoviny.
Rakovina ako evolučná stopa
Rakovina sa často chápe ako náhodné zlyhanie organizmu, no nový výskum naznačuje, že ide skôr o produkt miliónov rokov vývoja. Obrovské telo, dlhý život a rýchly rast. To všetko sú faktory, ktoré ovplyvňovali nielen vývoj samotných dinosaurov, ale aj ich obranu proti vnútorným hrozbám, ako je rakovina.
Z pohľadu takzvanej teórie životnej histórie sú organizmy nútené balansovať medzi rastom, reprodukciou a prežitím. U veľkých zvierat, ako boli dinosaury, mohla byť cena za efektívnu ochranu proti nádorom vysoká. Menej energie na rast či pomalšia obnova tkanív.
Proteíny ako kronikári minulosti
Zatiaľ čo DNA v priebehu miliónov rokov zaniká, niektoré proteíny prežívajú v mineralizovaných tkanivách prekvapivo dlho. To otvára vedcom dvere do molekulárneho sveta pravekých tvorov. Získané údaje môžu pomôcť vytvoriť nový rámec pre pochopenie, ako a prečo vznikajú niektoré typy rakoviny. A tiež odhaliť, ktoré molekulárne dráhy sa zachovali počas evolúcie až dodnes. Zaujímavá je napríklad otázka, či dávny ameloblastóm v čeľusti Telmatosaura niesol rovnaké genetické mutácie ako jeho moderný ľudský náprotivok. Ak áno, mohlo by to znamenať, že niektoré mechanizmy vzniku rakoviny sú staré desiatky miliónov rokov a konzistentné naprieč druhmi.
Aby mohli vedci aj v budúcnosti čerpať dáta z fosílií, je nevyhnutné, aby boli správne uchovávané. Mnohé múzeá a inštitúcie ich stále skladujú v podmienkach, ktoré nenapomáhajú uchovaniu jemných biologických štruktúr. Stabilná teplota, nízka vlhkosť a šetrná manipulácia môžu rozhodnúť o tom, či sa z kosti stane zdroj prelomového poznania, alebo nenávratne stratí svoju hodnotu.