Kým dnes vnímame prasa ako domáce zviera s dôležitým miestom na tanieri aj v laboratóriách, jeho cesta z lesov k ľuďom je oveľa staršia a zaujímavejšia, než by si mnohí mysleli. Najnovší výskum vedcov z Dartmouth College prináša konkrétne dôkazy o tom, ako, kde a prečo sa prasa vydalo na cestu domestikácie. Celý jeho príbeh začal v južnej Číne pred približne ôsmimi tisícročiami.
Prvá zmena? Správanie, nie telo
Diviak, ako je známy z prírody, je veľký, silný a agresívny. Napriek tomu niektoré jedince boli menej bojazlivé a zvedavo sa približovali k ľudským sídlam. A práve tieto zvedavé a menej útočné zvieratá sa stali prvými „spoluobyvateľmi“ pravekých dedín.
Ako vysvetľuje hlavný autor štúdie, antropológ ĎziažingWang, život v blízkosti ľudí znamenal pre diviaky menej námahy pri hľadaní potravy. Namiesto prehľadávania lesa stačilo prejsť ku kuchynskému odpadu. Postupne sa tak ich telá zmenšovali, rovnako aj mozgy, a to až o tretinu oproti ich divým predkom.
Zuby ako kronika domestikácie
Tradične sa domestikácia skúma prostredníctvom kostí, no čínsky výskumný tím si zvolil inovatívnejší prístup. Analyzoval zubný kameň na stoličkách 32 prasiat zo starovekých osád Jingtoushan a Kuahuqiao v oblasti rieky Jang-c’-ťiang. Miesta boli dobre zachované vďaka podmáčanému prostrediu, čo umožnilo odhaliť mikrofosílie rastlín a ďalších látok, ktoré prasa počas života skonzumovalo.
Výsledok? Viac než 240 škrobových granúl dokazuje, že tieto prasatá jedli varené jedlá ako ryžu, žalude, divé trávy a neidentifikované hľuzy. Teda presne to, čo si ľudia v danom období pestovali a varili. A keďže prasatá nevedia variť, je jasné, že k týmto potravinám sa dostali vďaka ľuďom. Buď ich kŕmili priamo, alebo ich vyhrabávali z odpadu.
Nechutné, no výrečné dôkazy
Najprekvapivejší objav sa skrýval v podobe vajíčok parazitov, konkrétne bičíkovca Trichuris, ktorý bežne žije v ľudskom tráviacom trakte. Našli sa v zubnom kameni až u polovice skúmaných jedincov. Znamená to jediné – prasatá sa živili aj ľudskými fekáliami, či už priamo, alebo nepriamo cez kontaminovanú vodu a potravu.
Hoci to znie odpudzujúco, ide o kľúčový dôkaz, že tieto zvieratá žili v tesnej blízkosti ľudí. Prasa ako známy „čistič“ odpadu malo v pravekých dedinách svoju úlohu, a zároveň sa vďaka tomu postupne domestikovalo.
Dva cesty, jeden výsledok
Domestikácia zvierat môže nastať viacerými spôsobmi. V prípade prasiat vedci hovoria o takzvanej komensálnej ceste, podľa ktorej si diviaky samy našli cestu k ľuďom, priťahované jednoduchým prístupom k jedlu. Súčasne sa však objavujú znaky aj takzvanej koristiacej cesty, kde človek začína zviera chovať a cielene rozmnožovať. Výskum odhaľuje, že v južnej Číne sa pred 8000 rokmi začali diať oba procesy paralelne.
Okrem zaujímavej histórie však štúdia pripomína aj temnejšiu stránku blízkeho spolunažívania so zvieratami – prenos chorôb. Už v najstarších osadách sa pravdepodobne šírili parazity z ľudí na zvieratá a naopak. Práve tieto interakcie, ako naznačuje Wangov tím, stoja na počiatku niektorých chorôb spoločných medzi zvieraťom a človekom, ktoré dodnes ovplyvňujú zdravie ľudí.