Pred 252 miliónmi rokov sa na Zemi odohralo niečo, čo by dnes pôsobilo ako katastrofa apokalyptických rozmerov. V histórii planéty išlo o najväčšie masové vymieranie známe ako „Veľké vymieranie.“ To vyhubilo až 90 percent morského života a 70 percent suchozemských živočíchov. Ale zatiaľ čo príčina katastrofy, ktorou boli masívne sopečné erupcie v oblasti dnešnej Sibíri, je známa už dlhšie, vedci až teraz zistili, prečo sa planéta prehrievala ešte celé milióny rokov po tom, čo sa sopky upokojili. Odpoveď je jednoduchá a zároveň desivá – zánik tropických pralesov.
Sopky, ktoré zmenili svet
Katastrofu odštartovali výrony horúcej magmy na území dnešnej Sibíri, v oblasti nazývanej Sibírske trapy. Táto láva prenikala do vrstiev bohatých na organický materiál, čo spôsobilo gigantické emisie oxidu uhličitého. Tento skleníkový plyn prudko zvýšil teplotu planéty. Odhaduje sa, že priemerné teploty v rovníkových oblastiach stúpli až o 8 stupňov Celzia. A čo je horšie, namiesto návratu k rovnováhe, ako to býva po iných podobných udalostiach, sa Zem ocitla v pasci superhorúcej skleníkovej „bubliny.“
Kde nie sú pralesy, tam niet rovnováhy
Nový výskum medzinárodného tímu vedcov ukázal, že kľúčovým dôvodom dlhodobého prehrievania bolo zničenie tropických a subtropických lesov. Tie dovtedy fungovali ako klimatické stabilizátory. Pohlcovali oxid uhličitý a umožňovali chemické procesy, ako je zvetrávanie silikátov, ktoré pomáhajú regulovať uhlíkový cyklus Zeme. Keď však tieto lesy skolabovali, stratila planéta svoju prirodzenú klimatickú „brzdu.“
Fosílne záznamy ukazujú, že v tropických pásmach došlo k takmer úplnému kolapsu vegetácie. Pralesy zmizli a nahradili ich len drobné rastliny ako lykopódy, vysoké len pár centimetrov. Pre biosféru to bol šok. Pre porovnanie, je to ako keby dnešné dažďové pralesy boli nahradené austrálskym suchým krovinatým porastom.
Zem sa z tejto ekologickej traumy spamätávala celé milióny rokov. Až keď sa vegetácia v chladnejších oblastiach pri póloch začala obnovovať, sa organický uhlíkový cyklus znovu rozbehol a teploty sa začali pomaly stabilizovať. Vedci pomocou modelu SCION ukázali, že práve zníženie schopnosti biosféry viazať uhlík predĺžilo obdobie superhorúcej klímy o päť až šesť miliónov rokov.
Poučenie pre dnešok
Hoci sa to stalo pred stovkami miliónov rokov, dôsledky tohto objavu sú znepokojivo aktuálne. Tropické pralesy dnes opäť čelia obrovskému tlaku od odlesňovania až po klimatickú krízu. A ak sa prehrejú natoľko, že skolabujú, môže sa zopakovať rovnaký scenár – prehrievanie, ktoré sa nedá zastaviť ani po tom, čo ľudia prestanú produkovať emisie. Ako povedal jeden z autorov štúdie, Benjamin Mills: „Máme veľmi dobrý záznam o tom, čo sa stane, keď sa tropické lesy rozpadnú. A je to extrémne zlé.“