Zdá sa, že plastový odpad v oceánoch je ešte väčší problém, než si mnohí mysleli. Nový výskum vedcov z Holandska a Nemecka totiž prináša prvý skutočný odhad množstva nanoplastov (plastových častíc menších ako jeden mikrometer) v severnom Atlantiku. Výsledok je šokujúci. Až 27 miliónov ton nanoplastov sa nachádza len v horných 200 metroch vodného stĺpca. To je množstvo, ktoré sa doteraz pripisovalo plastovému odpadu v celom oceáne.
Mikroskopická, no masívna hrozba
Nanoplasty sú tak malé, že ich nie je možné zachytiť bežnými metódami. No práve ich veľkosť im umožňuje prenikať do tiel organizmov, vrátane človeka. Dokonca boli objavené aj v mozgovom tkanive. Vedci upozorňujú, že tieto častice prenikajú naprieč potravinovým reťazcom, od mikróbov až po veľké dravce.
„Dnes už vieme, že nanoplasty sa nachádzajú všade. Sú v plytkej vode, v hĺbke tisícov metrov aj pri európskych pobrežiach. V takých koncentráciách, že ich jednoducho nemôžeme ďalej ignorovať,“ uvádza doktor chémie, Dušan Materić, ktorý sa podieľal na výskume. Jeho tím použil špecializovanú technológiu hmotnostnej spektrometrie, vďaka ktorej dokázali identifikovať a kvantifikovať plastové častice na molekulárnej úrovni.
Cesty, ktorými sa nanoplasty dostávajú do oceánu, sú rôznorodé. Časť vzniká rozkladom väčších plastových kúskov pôsobením slnečného žiarenia a mechanickým trením. Ďalšiu časť prinášajú rieky, najmä cez ústia do morí. A napokon je tu ešte jeden, menej známy mechanizmus: atmosférická depozícia. To znamená, že častice plastu sa vznášajú vo vzduchu a padajú na vodnú hladinu buď s dažďom, alebo ako suchý prach.
Plastová mapa Atlantiku
Vzorky boli odobraté na palube výskumnej lode RV Pelagia počas plavby od Azor až po európske pobrežie. Vedci zbierali vodu z rôznych hĺbok – od 10 metrov pod hladinou až po viac než 4 500 metrov pod hladinou. Najvyššie koncentrácie zaznamenali v povrchovej vrstve a pri pobreží, miestami až 25 mg nanoplastov na meter kubický vody.
Z hľadiska materiálu dominovali tri druhy plastov. PET (používaný napríklad v fľašiach), PS (penový polystyrén z pohárov) a PVC (rôzne obaly a fólie). Zarážajúce však bolo, že sa nenašli žiadne stopy polyetylénu (PE) a polypropylénu (PP), ktoré sú inak najbežnejšie druhy plastov v morskej mikroplastovej frakcii. Vedci zatiaľ nevedia, či sa tieto materiály v nanoveľkosti chemicky transformujú, alebo sa usádzajú iným spôsobom.
Nevyriešiteľný problém?
„Nanoplasty už z oceánu nikdy neodstránime,“ upozorňuje profesor Helge Niemann z Utrecht University. „Ich veľkosť a rozšírenie robia z tohto typu znečistenia permanentný ekologický problém.“ Preto vedci apelujú, aby sme sa nesústredili len na čistenie morí, ale najmä na prevenciu – teda zníženie produkcie a úniku plastov do prostredia.
Táto štúdia zároveň pomáha riešiť takzvaný paradox zmiznutého plastu. Už dlhé roky sa vedelo, že množstvo plastov vyprodukovaných ľudstvom nezodpovedá tomu, čo sa fyzicky nachádza v oceánoch ako viditeľný odpad. Teraz sa zdá, že veľká časť „zmizla“ vo forme neviditeľných častíc.
Výskumníci plánujú pokračovať v meraniach aj v ďalších častiach svetového oceánu. Ich cieľom je zistiť, či je situácia podobne vážna aj inde. Je to však veľmi pravdepodobné. Okrem toho chcú objasniť, prečo niektoré druhy plastov v nanoveľkosti „chýbajú“ a aké procesy ich ovplyvňujú.
