Varený, pečený, vyprážaný. Zemiak je neodmysliteľnou súčasťou gastronómie. No zatiaľ čo v kuchyni je jeho úloha a história jasná, v prírode bola jeho minulosť dlho záhadou. Vedci však konečne odkryli pozoruhodnú kapitolu zemiakovej histórie. Začala sa nečakaným spojením medzi dvoma rastlinami, ktoré by nikoho nenapadlo spájať. Rajčinu a rastlinu zvanú Etuberosum.
Keď sa rajčina spojila s iným druhom
Pred približne 9 miliónmi rokov sa v andských výšinách odohralo niečo, čo by sa dalo nazvať stretnutím iného druhu. Prapredok rajčiny sa vtedy po spolužití začal spájať s rastlinou Etuberosum, ktorá vyzerala ako zemiak, no chýbala jej jeho kľúčová vlastnosť – schopnosť vytvárať hľuzy, ktorá pomáhajú uchovávať živiny pod zemou.
Vedci hovoria o „štruktúrnej inovácii,“ ktorá zásadne zmenila vývoj zemiakov. Hľuza umožnila rastline prežiť v chladných a nehostinných podmienkach, kde by iné plodiny zlyhali. Vďaka nej mohla šíriť svoje klony bez potreby semien či opelenia, čo bolo v období dramatických klimatických zmien v Andách kľúčové.
Géniovia zeme. Gény SP6A a IT1
Ako sa teda táto zmena udiala na genetickej úrovni? Rajčina do hry priniesla „hlavný spínač“ v podobe génu SP6A, ktorý mal v sebe zakódované tvorenie hľúz. Etuberosum prispelo génom IT1, zodpovedným za tvorbu podzemných stoniek, z ktorých sa hľuzy vyvíjajú. Samotná kombinácia týchto dvoch génov by však nestačila. Museli sa zlúčiť v tom správnom čase a priestore, čo bola číra náhoda. Vedci tento proces prirovnávajú k zamiešaniu balíčka kariet, z ktorého náhodne vyšla víťazná kombinácia.
„Je to krásny príbeh o náhode a prežití. Zemiak je výsledkom jedného z tých zriedkavých prípadov, keď sa hybridizácia nielen podarila, ale aj priniesla evolučnú výhodu,“ uviedla odborníčka na taxonómiu Sandra Knapp z Prírodovedného múzea v Londýne.
Po tomto „náhodnom stretnutí“ nasledovala genetická explózia. Nový hybrid sa rozšíril a diverzifikoval do viac než 100 druhov divých zemiakov, z ktorých mnohé, no rozhodne nie všetky, tvoria jedlé hľuzy. Táto rozmanitosť bola kľúčom k prežitiu v širokom spektre podmienok. Zemiaky sa stali nenahraditeľnými najmä v oblastiach, kde iné plodiny zápasia, napríklad v chladných, suchých a vysokohorských pásmach.
Od prírody na tanier
Hoci bol zemiak domestikovaný len pred zhruba 10 000 rokmi, stal sa treťou najdôležitejšou plodinou sveta, hneď po ryži a pšenici. Spolu s nimi tvorí až 80 percent kalorického príjmu ľudstva. Vďaka svojej výživovej hodnote je zdrojom vitamínu C, draslíka, vlákniny a rezistentného škrobu. Zemiak je tak jedným z najefektívnejších zdrojov energie na planéte.
Vedci sa začali pozerať dopredu. Genetické poznatky z nového výskumu môžu pomôcť vyšľachtiť odolnejšie odrody zemiakov. Také, ktoré lepšie zvládnu sucho, nových škodcov či choroby. Práve kríženie s divými druhmi a využitie genetických prvkov rajčiny otvára nové možnosti pre moderné poľnohospodárstvo. Tí odvážnejší dokonca uvažujú nad novým druhom rastliny, ktorá by dokázala rásť ako rajčina hore a aj ako zemiak pod zemou.
