Na prvý pohľad sa môže zdať, že spojitosť medzi dĺžkou palca a veľkosťou mozgu patrí skôr do kategórie kurióznych hypotéz. No nová štúdia vedcov z University of Reading ukazuje, že v prípade primátov ide o prekvapivo konzistentný vzorec. Podľa výsledkov výskumu platí, že čím je dlhší palec, tým väčší je aj mozog. A to nie je všetko. Práve táto súhra jemnej motoriky a rozšíreného neokortexu môže stáť za tým, čo z nás urobilo ľudí.
Evolučné spojenie mozgu a ruky
Palec, zvlášť ten protiľahlý, je symbolom ľudskej výnimočnosti. No v skutočnosti ho v rôznej miere využívajú mnohé druhy primátov. Doteraz sa však nevedelo, do akej miery sú schopnosti manipulácie s objektmi prepojené s rozvojom mozgu.
Vedci analyzovali dáta zo 94 druhov žijúcich aj vyhynutých primátov, od lemurom až po príbuzných druhu Homo sapiens. Zistili, že dĺžka palca v pomere k celej ruke koreluje s veľkosťou mozgu. Konkrétne v prípade neokortexu, teda mozgovej oblasti zodpovednej za myslenie, plánovanie a vnímanie. Nie o mozoček, ktorý ovláda pohyb. „Sme zvyknutí myslieť si, že veľké mozgy a šikovné ruky sa u ľudí vyvíjali oddelene. Ale dáta ukazujú, že tieto dve charakteristiky sa vyvíjali ruka v ruke,“ povedala vedúca autorka štúdie, doktorka Joanna Baker.
Palec ako brána k zručnosti
Dlhší palec umožňuje presnejší úchop malých predmetov bez potreby použitia veľkej sily. Ide o takzvaný precízny úchop, ktorý je základom pre manipuláciu s nástrojmi, spracovanie potravy, a neskôr aj písanie či jemnú remeselnú činnosť. Ale vedci upozorňujú, že schopnosť manipulovať s objektmi ešte automaticky neznamená, že daný druh aj aktívne používal nástroje. Štúdia ukazuje, že schopnosť lepšie uchopiť predmety predstavuje akýsi tlak na mozog, aby sa rozvíjal smerom k vyššiemu spracovaniu senzorických podnetov a plánovaniu pohybov. „Nejde len o to, čo robíme s rukami, ale ako náš mozog chápe, čo robíme. Zručnosť a inteligencia sa vzájomne podporujú,“ vysvetľuje Baker.
Jedným z mála druhov, ktorý narúša inak konzistentný trend, je Australopithecus sediba – vyhynutý druh, ktorý žil pred vyše dvomi miliónmi rokov. Tento predchodca človeka mal nezvyčajne dlhý palec aj na svoj mozgový objem. To naznačuje, že kombinoval lezenie po stromoch so schopnosťou jemnej motoriky. Znamená to však, že aj palec sám osebe nestačí. Dôležitá je kombinácia viacerých faktorov od štruktúry kostí, svalových úponov či nervovej výbavy.
Viac ako len nástroje
Zaujímavosťou je, že používanie nástrojov ako takých nebolo rozhodujúcim faktorom. Aj keď je ľahké predstaviť si, že výroba a používanie nástrojov vyžaduje lepšiu koordináciu a väčší mozog, platí to u primátov bez ohľadu na to, či konkrétny druh nástroje používal alebo nie. To vedcov vedie k záveru, že samotná schopnosť manipulovať objektmi mohla vytvárať evolučný tlak na vývoj zložitejších mozgových štruktúr. Bežné činnosti ako držanie potravy, čistenie srsti, hranie sa s predmetmi či sociálne interakcie vyžadovali rastúce schopnosti plánovania, vnímania a koordinácie.
Štúdia otvára dvere k podrobnejšiemu bádaniu. Nielen o tom, ako sa vyvíjala ruka, ale aj ako konkrétne časti neokortexu zodpovedajú za precíznu manipuláciu. Lepšie fosílie, 3D skeny a experimenty so živými primátmi by mohli odhaliť, ako sa mozgy a ruky „menili“ spolu počas miliónov rokov. A možno aj odpovedať na otázku, prečo práve u človeka táto symbióza zašla tak ďaleko.
