Vedeli ste, že čmeliaky dokážu pracovať s vlastným dorozumievacím jazykom podobným Morseovej abecede? V sérii experimentov, ktoré pripomínajú miniatúrny hmyzí labyrint, vedci z Queen Mary University of London prišli z hypotézou, ktorá môže zásadne zmeniť pohľad na myslenie hmyzu a ďalších členov živočíšnej ríše.
Záblesky svetla a sladká odmena
Predstavte si scénu, ako drobný čmeliak (lat. Bombus terrestris) vchádza do bludiska, kde ho čakajú dva blikajúce svetelné signály. Jeden krátky, druhý dlhší. Pod jedným je odmena v podobe sladkého roztoku, pod druhým nechutný chinín, ktorá sa používa ako liek proti malárii. Úlohou čmeliaka je rozhodnúť sa, ktorý signál vedie k sladkému cieľu.
To, čo sa udialo, vedcov prekvapilo. Čmeliaky sa dokázali naučiť, že určitá dĺžka záblesku znamená odmenu. A keď vedci z experimentu úplne odstránili cukor, čmeliaky si aj tak vybrali správny signál častejšie, než by to možné pripisovať čistej náhode. Znamená to, že čmeliaky dokázali rozpoznať a zapamätať si časové vzory.
Po stopách času bez hodiniek
To, čo vedci v skutočnosti testovali, bolo, či dokáže hmyz rozlíšiť medzi „bodkou“ a „čiarkou,“ teda základnými jednotkami Morseovej abecedy. Nie je to len zábavná analógia, ale schopnosť vnímať dĺžku trvania podnetu, ktorá je považovaná za znak vyspelého kognitívneho spracovania. Doposiaľ bola takáto schopnosť známa len u stavovcov, ako sú holuby, makaky alebo myši. Teraz sa k nim pridal aj čmeliak.
Vedkyňa Elisabetta Versace upozorňuje, že v minulosti sa na hmyz pozeralo ako na jednoduché stvorenia, ktorých správanie je čisto inštinktívne. Tento výskum však ukázal opak. Čmeliaky sa učia, adaptujú a riešia úlohy spôsobom, ktorý by od nich nikto nečakal.
Ako to čmeliaky vlastne dokážu?
Odpoveď zatiaľ vedci nepoznajú, no hľadajú ju. Vylúčiť sa im však podarilo aspoň niektoré hypotézy. Napríklad, že čmeliaky nevábila vôňa cukru a že nereagovali len na jas či polohu sveta. Všetko nasvedčuje tomu, že naozaj vnímali dĺžku záblesku ako hlavný rozhodujúci faktor. Pri viacerých pokusoch vedci menili signály, čistili povrchy a snažili sa zabezpečiť aby signály generovali rovnaké množstvo svetla.
To naznačuje, že dokážu sledovať trvanie podnetu, nie len jeho intenzitu. A keďže v prírode čmeliaky bežne nevidia blikajúce svetlá, ide o dôkaz, že ich mozgy zvládnu spracovať aj podnety, ktoré im evolúcia nedala do vienka. Niektorí výskumníci sa domnievajú, že táto schopnosť môže súvisieť s inými časovo závislými úlohami, ktoré čmeliaky bežne zvládajú, ako napríklad načasovanie prilietavania na kvety podľa obnovy nektáru. Výskum však otvára dvere aj pre širšie pochopenie fungovania času v mozgu. Ako vlastne meria hmyz uplynutý čas? U stavovcov sa predpokladá existencia „vnútorných hodín“ alebo neurónových trajektórií. U čmeliakov však ostáva mechanizmus nejasný. A práve to robí túto tému takou fascinujúcou.
