Na porovnanie, samice šimpanzov sa málokedy dožívajú viac ako 30 alebo 40 rokov, čo je zároveň vek, keď prichádzajú o plodnosť. Keby však staré šimpanzice pomáhali svojim dcéram s výchovou potomkov, mohli by sa šimpanzy v priebehu 24-tisíc až 60-tisíc rokov dožívať rovnakého veku ako ľudia. Aspoň tak to vychádza z počítačovej simulácie výskumníkov z Univerzity v Utahu.
Populárna teória známa ako ,,Hypotéza o starej mame" uvádza, že staršie ženy získavajú po menopauze starostlivosťou o vnúčatá evolučnú výhodu. Nová štúdia zverejnená v žurnále Proceedings of the Royal Society B túto teóriu podporuje. Podľa nej staré mamy si výpomocou pri výchove detí svojich detí nielen predlžujú život, ale táto starostlivosť počas evolúcie viedla k zväčšeniu mozgu.
Veľká časť primátov a cicavcov sa po narodení snaží zabezpečiť si potravu svojpomocne. No pred dvomi miliónmi rokov, keď africké lesy začali ustupovať savanám, deti našich predkov neboli schopné samy si zaobstarať jedlo. Podľa vedcov sa v tom čase začali staré mamy starať o vnúčatá.
Rozbíjali pre ne orechy a zo zeme vyhrabávali červy. To umožnilo ich dcéram mať ďalšie deti a lepšie sa o ne postarať. Zároveň väčší počet starých mám vo vyššom veku znamenal, že na ďalšie generácie sa presunulo viac génov dlhovekosti.
Podľa počítačového modelu, ktorý simuloval starostlivosť starých mám o vnúčatá, by sa zvieratá, ktoré žijú len 25 rokov po dovŕšení dospelosti, po nanajvýš 60-tisíc rokoch dožívali až 50 rokov. To je zhruba vek, ktorého sa dožívali naši predkovia lovci a zberači. ,,Starostlivosť starých mám z nás urobila to, čím sme," tvrdí hlavná autorka štúdie Kristen Hawkesová. ,,Získali sme tak evolučné výhody ako život v pároch, väčšie mozgy, učenie sa novým zručnostiam, vzájomnú spoluprácu a ďalšie spoločenské návyky."