Spitfire ako jeden z mála lietadiel – samozrejme priebežne modernizovaný a dostávajúci napríklad silnejšie motory – slúžil v prvej línii počas celej druhej svetovej vojny. Britské Kráľovské letectvo (RAF) zaradilo tieto elegantné lietadlá s elipsovitým krídlom do svojej výzbroje v auguste 1938 a bojového krstu sa dočkali v máji 1940 počas nemeckého vpádu do západnej Európy. V tom čase ale malo RAF Spitfirov len niečo málo cez sto a najslávnejšia etapa ich služby mala ešte len prísť.
Ešte na začiatku bitky o Britániu, v ktorej sa od júla do októbra 1940 rozhodovalo o osude ostrovného kráľovstva a vlastne aj celej vojny, tak ešte Spitfiry hrali v rámci RAF „druhé husle“. Hlavnú ťarchu bojov totiž sprvu niesli jednoduchšie a najmä dostupnejšie stíhačky Hawker Hurricane, predstavené o rok skôr ako Supermarine Spitfire. Ešte začiatkom júla 1940 totiž malo RAF k dispozícii približne 350 Hurricana a len 160 Spitfirov a tento stav sa menil len pomaly.
Nie je preto žiadnym prekvapením, že Hurricany počas bitky zostrelili viac nepriateľských strojov ako Spitfire, pomer bol zhruba tri ku dvom v prospech pomalších a plátnom potiahnutých stíhačiek.
Lepšie skóre strojov, na ktorých lietala počas roka 1940 aj väčšina československých pilotov Kráľovského letectva, ale bolo tiež dôsledkom používanej taktiky. Kým Spitfiry primárne bojovali s rýchlymi a obratnými stíhačkami Messerschmitt Bf 109, Hurricany mali za úlohu ničiť bombardéry.
Počas ďalšieho vývoja vojny sa ale ukázalo, že budúcnosť jednoznačne patrí Spitfiru. Na modernejšie a výkonnejšie stroje postupne prechádzali ďalšie a ďalšie stíhacie perute RAF, vrátane troch československých; prvá z nich sa dočkala už v máji 1941 najmladšia „tristotrinástka“. Po odrazení nemeckého nebezpečenstva lietali Spitfiry nielen ako sprievod spojeneckých bombardérov, ale podnikali aj ofenzívne akcie proti pozemným cieľom, nad okupovanou Európou. Napríklad často útočili na vlaky.
Po vojne sa dostali aj do výzbroje čs. letectva, vláda kúpila v Británii sedem desiatok úplne nových stíhačiek, do republiky prileteli v lete 1945. Spolu so sovietskymi strojmi sa stali základom obnoveného stíhacieho letectva, kde lietali pod označením S-89. Koncom 40. rokov bola väčšina z nich predaná do Izraela, ktorému pomohli obhájiť nezávislosť. Vo vzduchu sa pritom často stroje s Dávidovou hviezdou stretávali s rovnakými lietadlami, len vo farbách arabských nepriateľov.
Tieto „bratovražedné boje“ na prelome 40. a 50. rokov boli trochu horkou bodkou za kariérou lietadla, ktoré sa zrodilo podľa špecifikácií britského ministerstva letectva z roku 1931. Jeho korene možno ale nájsť v závodných plavákových lietadlách, ktorými sa firma Supermarine preslávila a ktoré získali mnoho rýchlostných rekordov. Ich autor Reginald Mitchell sa stal aj konštruktérom novej stíhačky. Prototyp s otvorenou kabínou a pevným podvozkom, ktorý vzlietol vo februári 1934, sa ale príliš nepodaril.
Tým pravým lietadlom sa ukázala byť druhá Mitchellova konštrukcia, ktorá sa prvýkrát ocitla vo vzduchu pred 85 rokmi. Do výzbroje sa ale lietadlo, ktoré čoskoro potom dostal meno Spitfire (vo význame temperamentné dievča alebo žena), dostával kvôli zložitej výrobe pomerne pomaly. Problémy sa však časom podarilo prekonať a nakoniec vzniklo viac ako 20 000 spitfirov. Konštruktér Reginald Mitchell sa však úspešnej služby svojho najslávnejšieho výtvoru nedočkal, už v júni 1937 zomrel na rakovinu.