Mohutné osemmotorové lietadlá, ktorých posádky sú už dávno mladšie ako stroje, ktoré pilotujú, totiž nemajú v americkom arzenáli náhradu. A tak strategický bombardér, ktorého prototyp vzlietol 15. apríla 1952, najskôr v plnom nasadení prežije aj rok 2050.
Počas dlhých rokov jeho služby síce zaviedlo veliteľstvo amerického strategického letectva do výzbroje nadzvukový B-1B Lancer (od roku 1986) alebo neviditeľný bombardér B-2 Spirit (od roku 1997), ani jeden z nich ale B-52 nenahradil. Sú síce rýchlejšie alebo pre nepriateľa ťažko zistiteľné, ani jeden z nich ale nedokáže na bojisko dopraviť tak spoľahlivo také množstvo bômb alebo riadených striel ako BUFF (Veľký škaredý tučný s …, ako sa v letectve „bé dvadsaťpäťkám“ hovorí, oficiálne meno Stratofortress letci ignorujú).
Čítajte aj Vyvinuli kontaktné šošovky s displejom. Obraz uvidíte aj so zatvorenými očami
B-52 unesie až 32 ton munície, väčšinu vo vnútornej pumovnici, má ale aj dva závesníky pod krídlami blízko trupu. Lietadlo môže dostať napríklad päť desiatok konvenčných bômb s hmotnosťou 400 kilogramov alebo desiatky kusov presnej munície, či už laserom navádzaných bômb, alebo riadených striel. Len v pôvodnej úlohe nosiča „hlúpych“ jadrových bômb s ním už velenie letectva nepočíta, pre klasické z bombardéra zhadzované nukleárne bomby sú v súčasnosti určené „neviditeľné“ bombardéry B-2, ktoré majú väčšiu šancu vyhnúť sa protilietadlovej obrane. Ani B-52 ale nie je úplne vydaný na milosť nepriateľským strelám, lietadlo disponuje systémami na vlastnú ochranu, teraz len elektronickými, presné schopnosti ale podliehajú utajeniu.
O ich účinnosti sa však rozpráva množstvo historiek, podľa jednej z nich napríklad civilní riadiaci letovej prevádzky objavili na svojich obrazovkách bombardér prilietajúci na leteckú šou až po tom, čo vypol svoje rušičky. Staršie verzie B-52 mali na obranu na zadku aj štvoricu guľometov. Americké letectvo dnes prevádzkuje necelých osem desiatok bombardérov B-52 (spolu vrátane prototypov vzniklo 744 „bé dvadsaťpäť“), a to v najnovšej verzii H.
Továreň Boeing ich vyrobila medzi rokmi 1960 a 1962, najmladšie z nich teda budú mať tento rok 60 rokov. Počas uplynulých dekád síce prešli mnohými modernizáciami, keď dostali novšie elektronické vybavenie alebo sa rozšíril ich arzenál, v základe to ale stále zostáva „staré dobré analógové lietadlo“. Dodnes im chýba pokročilý autopilot a napríklad tankovanie za letu je operácia pomerne náročná na pozornosť aj pilotné umenie. V porovnaní s bežnými lietadlami je zvláštny už samotný vzlet alebo pristátie B-52.
Čítajte aj Vesna je prvá holografická bankárka. Privíta vás v slovenskej banke
Pretože má v najvýhodnejšom mieste uprostred trupu priestrannú pumovnicu, nevošiel sa do neho už tradične poňatý podvozok s tromi bodmi. Namiesto toho má štyri dvojkolesové vozíky – dva pred pumovnicou a dva za ňou – ak tomu dve pomocné kolieska, ktoré bránia kontaktu koncov krídel so zemou. Kvôli tomuto poňatiu musí B-52 vzlietať aj pristávať „naplocho“, keď sa všetkých osem kolies dotkne zeme alebo ju opustí pokiaľ možno zároveň, na rozdiel od dopravných lietadiel, pri ktorých sa do vzduchu najskôr zdvihne predná časť a až potom sa odpúta hlavný podvozok.
Za nezvyčajnou dlhovekosťou B-52 – žiadne vojenské ani civilné lietadlo nevydržalo v každodennom nasadení tak dlho – je podľa leteckých expertov spôsob jeho navrhnutia aj výroby. Nový strategický bombardér začal koncom 40. rokov rodiť ešte predtým, ako rolu hlavných nosičov atómových bômb prevzali balistické rakety, a konštruktéri tak museli navrhnúť lietadlo schopné prežiť aj následky nie príliš vzdialeného jadrového výbuchu. „Bol skrátka navrhnutý oveľa robustnejší, než bolo nevyhnutné,“ opísal to nedávno Mark Gunzinger, washingtonský expert na vojenskú leteckú techniku a bývalý pilot B-52.
Čítajte aj Objavili fosíliu dinosaura, ktorý zahynul v deň, keď Zem zasiahol asteroid
Palube „päťdesiatpäťky“ dodnes chýbajú veľkoplošné displeje, a napríklad stav každého z ôsmich motorov ukazuje štvorica „budíkov“. Pohonné jednotky – v porovnaní s modernými motormi napríklad z dopravných lietadiel dosť smädné – sú, mimochodom, jednou z vecí, ktoré sa majú pri prevádzkovaných lietadlách zmeniť. A to nielen preto, že modernizácia má priniesť menšie emisie, hluk aj nižšiu spotrebu, ale aj z toho prostého dôvodu, že posledný náhradný motor sa vyrobil už v roku 1985 a letectvo potrebuje mať istotu, že B-52 budú môcť lietať ešte tri dekády.
Jednou z vecí, ktorá sa nezmenila, je málo pohodlia, ktoré má na palube B-52 jeho päťčlenná posádka (pri dlhých rokoch ešte početnejšia). Letci sa ale musia zmieriť s tým, že lepšie to nebude. Bombardér, ktorý prekonal bojový krst už nad Vietnamom a neskôr bol nasadený v Iraku, pri bombardovaní Miloševičovej Juhoslávie a operoval aj nad Afganistanom alebo Sýriou, je totiž pre USAF napriek všetkému pokroku nenahraditeľný. Žiadne iné lietadlo napríklad nedokáže uniesť takú škálu munície: od námorných mín cez obyčajné bomby až po strely s plochou dráhou letu.