Let Sojuzov 4 a 5 nebol samoúčelnou ukážkou schopností sovietskej kozmonautiky, ale skôr pozostatkom ambiciózneho programu pristátia na Mesiaci. Práve spojenie lodí na obežnej dráhe malo byť jedným z najdôležitejších manévrov pri ceste na zemskú družicu. Tieto preteky s Američanmi ale Sovieti nakoniec prehrali, zatiaľ čo americkí astronauti koncom 60. rokov už obleteli Mesiac a v júli 1969 pristáli na jeho povrchu, Sovieti boli v rovnakom čase schopní úspešne vyslať svoje lode len na obežnú dráhu Zeme.
Prvýkrát sa o spojenie dvoch vesmírnych lodí Sovieti pokúsili v októbri 1968. Sojuz 3 pilotovaný Georgijom Beregovým sa síce k bezpilotnému Sojuzu 2 priblížil na niekoľko desiatok metrov, spojiť sa s druhou loďou sa však kozmonautovi napriek niekoľkým pokusom nepodarilo. Ani let „štvorky“ a „päťky“ síce nebol bez problémov, stretnutie sa podarilo až na druhý pokus, misia ale nakoniec skončila podľa plánu. Dvaja členovia posádky Sojuzu 5, Alexej Stanislavovič Jelisejev a Jevgenij Vasilievič Chrunov, vystúpili do voľného kozmu a preručkovali do druhej lode, kde na nich čakal Vladimir Šatalov.
Po približne štyroch a pol hodinách spojenia sa od seba obe kozmické lode odpútali a zamierili späť na Zem. „Štvorka“, teraz s trojčlennou posádkou, pristála ráno 17. januára 1969 v kazašskej stepi po necelých troch dňoch strávených vo vesmíre.
„Päťka“, ktorú pilotoval osamelý Boris Valentinovič Volynov, mala ale menej šťastia. Dokonca nechýbalo veľa k tomu, aby mal sovietsky kozmický program ďalšiu obeť. Už v apríli 1967 totiž pri tragickej havárii Sojuzu 1 zahynul Vladimir Komarov.
Pred pristátím sa totiž od návratového modulu neoddelila prístrojová sekcia. Loď sa počas zostupu prevracala a vysoká teplota začala ohrozovať vnútro. Nakoniec sa pristávací modul oslobodil, loď sa ale už nepodarilo stabilizovať. Vystrelil síce padák, rotujúca kabína ale neustále zmotávala a rozmotávala šnúry. Dopad na zem bol tvrdší než sa očakávalo a kozmonaut to odniesol zlomenou čeľusťou a vyrazenými zubami. Navyše pristál stovky kilometrov od plánovaného miesta v zasnežených uralských horách a v takmer štyridsaťstupňových mrazoch sa Volynov radšej vypravil sám za teplom. Skončil v dome prekvapeného roľníka. Prekvapených záchranárov sa unavený Volynov potom vraj len opýtal, či počas dramatických udalostí nezošedivel.
Dramatickým situáciám okolo kozmonautov zo Sojuzov 4 a 5 tým ale nemal byť koniec. Necelý týždeň po pristátí sa totiž stali nechcenými aktérmi nepodareného atentátu na sovietskeho vodcu Leonida Brežneva. Na kolónu s najvyššími politickými činiteľmi a vesmírnymi hrdinami, ktorá 22. januára 1969 vchádzala do jednej z brán Kremľa, totiž začal strieľať dvadsaťročný podporučík Viktor Iljin. Chcel zastreliť Brežneva, namiesto toho ale smrteľne zranil vodiča vozidla, v ktorom sedeli kozmonauti. Sovietske súdy ho na dlhé roky poslali do psychiatrickej liečebne.