Pri lunárnych misiách Apollo astronauti nazbierali na Mesiaci kamene, ktoré v sebe zachovali stopy po starodávnom magnetickom poli, pripomenula štúdia publikovaná v odbornom časopise Science Advances.
Väčšina z týchto hornín bola stará tri až štyri miliardy rokov, čo je však príliš dlhá doba na to, aby bolo možné študovať zánik vnútorného mesačného dynama.
Aby bádatelia z Massachusettského technologického inštitútu (MIT) pri Bostone mohli preskúmať neskoršiu magnetickú históriu Mesiaca, testovali dve vzorky staré miliardu rokov. A u nich zistili, že zaznamenávajú slabé lunárne magnetické pole.
Vedci kamene, ktoré na mesačnom povrchu zostali po dopade meteoritu, znovu zahriali, pričom získali rovnaké hodnoty ako pred ním. Tým sa uistili, že teplota spôsobená zásahom sa vzájomne neovplyvňovala s magnetickými záznamami.
Ako uvádza tlačová správa MIT, naša prirodzená družica predtým bývala oveľa bližšie k Zemi. Gravitačný účinok spôsobil, že sa tekuté lunárne jadro rozkmitalo, čo vytvorilo magnetické pole.
Slabý magnetizmus zachytený spomínanými kameňmi každopádne podľa agentúry Reuters naznačuje, že gravitačný efekt začal pôsobiť pred miliardou rokov.
Dnešný Mesiac má len veľmi slabé magnetické pole. Navyše to práve nie je také magnetické pole, aké vytvára dynamo v jadre planéty (alebo v tomto prípade Mesiaca). Pred tromi miliardami rokov ale bolo lunárne magnetické pole zrejme dokonca silnejšie, než aké má teraz Zem.
Magnetické pole planét v Slnečnej sústave je generované procesmi v kovovom planetárnom jadre. Pole tvorí okolo materského objektu takzvanú magnetosféru, ktorá ho chráni pred slnečným vetrom. Vďaka analógii s rotačnými elektrickými strojmi sa daný mechanizmus nazýva planetárne dynamo.